Až neskoro po obede som si všimla, že dnes je Deň Žien. Jemne som naznačila šéfovi, že či azda na niečo nezabudol. Na moje nesmelé: „Ehm", odpovedal: „Ja také sviatky neuznávam. Sú to len komerčné namotávky pre zákazníkov kvetinárstiev. Ja keď chcem, tak môžem svojej žene kvetiny darovať kedykoľvek počas roka". „A kedy si jej naposledy kúpil kvety?", pýtam sa. Rozpačitý úsmev sa pokúšal zakryť situáciu. „Veľmi často jej kvety nekupujem," povedal menej sebaisto a rukami naznačoval - „však chápeš".
Neuznávame tieto sviatky. Skrývame sa za vysoko povznesené vyhlásenia: „Nezúčastňujem sa týchto masových hlúpostí, pretože ja si predsa vážim mamku celý rok a nie len jeden deň", „Nebudem kupovať darček kvôli nejakému dňu, keď môžem svojej žene čokoľvek darovať kedykoľvek v roku", a podobne.
Naozaj dávame svojim namilovanejším pocítiť celý rok ako ich ľúbime? Ako nám chýbajú? Ako si ich vážime? Že na nich myslíme, dúfame že sú zdraví, že im kedykoľvek môžeme pomôcť, stačí zavolať? Zdvihneme telefón a zavoláme mamke, ktorú vídame len na Vianoce, ako ju ľúbime a že budeme vždy stáť pri nej? Zatvoríme jeden deň krám a ideme s manželkou na prechádzku nočným mestom? Alebo sa to má považovať za prirodzené, že manželku ľúbime, že mamku si vážime?
Naháňame sa, i čas sú peniaze, kariéra, postavenie. Robíme v zahraničných firmách, kde sa nesmie súkromne telefonovať, kde je filtrovaný e-mail len na firemné účely. Chodíme domov neskoro v noci, keď už všetci spia. Naša komunikácia sa stenčuje, ochudobňuje, odosobňuje. Slová, ktoré v našom životnom postoji považujeme za trápne frázy: „mám ťa rád, ľúbim ťa, vážim si všetko, čo pre mňa robíš, ďakujem ti, vidím, že pracuješ veľa aby sme mohli lepšie žiť, snažím sa ti vo všetkom pomáhať, čo mi sily stačia, aj keď to tak mnohokrát nevyzerá", práve tieto slová zabúdame použiť kedykoľvek počas roka.
Svojej mamke som povedala ako ju ľúbim až v deň keď umrel jej otec. To, ako som si vážila starého otca, som mu nikdy povedať nestihla.
Keď som skončila gymnázium, vôbec som nevedela, čo chcem robiť, ale vedela som, že chcem byť ako on. Bol pre mňa najväčší človek s najväčším srdcom na svete, môj životný vzor, človek, ktorý ma prichýlil v neveľkom byte, keď som odišla z domu. Daroval mi druhý a nadlho posledný teplý domov, a veľké srdce dnu. A nikdy som mu to nepovedala. Ani jediné „Ďakujem"....
Tak si hovorím, keby bol jeden sviatok v roku Dňom Starých otcov, tak by aspoň raz do roka vedel, že je pre mňa všetkým, že si ho nesmierne vážim. Ale taký deň nie je, a keby aj bol, tak by sme sa s ľahkým pohrdnutím cezeň povzniesli. A teraz mi nadarmo slzy tečú po lícach...
Teraz v Deň Starých otcov chodím dávať kvety na hrob....
