„Máš bloček?" pýta sa priateľ s baterkami v jednej ruke, konečne stíchnutým rádiom v druhej. Tvári sa zúfalo, ako keď doktorovi zomrie pacient. „Nie", vravím, „vyhodila som ho". Bloček ako vždy letel strmhlavým oblúkom rovno do koša pred obchodom. „No, pekne, tak nič, kašli na to, je to v zadku", sklamaný balí rádio späť do škatuľky. „Peniaze v kýbli". Pri pohľade na jeho tvár a rýchle pohyby odmietnutia mrciny, ako rval rádio naspäť do škatuľky, ma začala zožierať zúfalka. Prečo ja musím vždy tie bločky vyhodiť! Je rozhodnuté. Obliekam sveter a vyrážam naspať do Lídlu. Ako raz povedal jeden letec: „Kto sa vzdáva je stratený" ... aj keby som sa mala po lakte v tom smetiaku prehrabávať, ja ten bloček nájdem!
Parkujem na parkovisku. Medzitým vyšlo a vošlo aspoň desať ľudí do obchodu a každý spokojne hodil niečo do koša. Fajn, takže, ak to bolo takto celý čas kým som sa vrátila, tak si to mastne užijem, keď sa tam budem prehrabávať. Predstavujem si natrepaný kôš, šupky od banánov, ohryzky, cigarety, žuvačky, mastné papiere, obaly z rýb a osmrkané vreckovky plné hlienov. To bude masaker motorovou pílou. Vystupujem z auta, zamykám, a cestou k smetiaku si vyhŕňam rukávy. Keď už mŕtve mozgy, tak aspoň nie na svetri. Ale ... idú voľby, všakže. Všetci sa tešíme, a pred takýmito, ako som už spomínala, hojne navštevovanými verejnými zariadeniami, sa to agitátormi len tam hemží. Rozdávajú letáčiky na voskovom papieri s vyškerenými ksichtami a vyprávajú niečo o guláši zadarmo. Odchytávajú si pred Lídlom babky ... a mňa. Môj šialený pohľad psychicky labilného útočníka, ktorý si vyhrnuje rukávy, asi zapadal do ich portfólia.
„Dobrý deň, môžem vám niečo ponúknuť...." začal a ani nestihol dokončiť hlavný agitátor. „Nie ďakujem, ale mohli by ste mi pomôcť niečo nájsť v smetiaku..." skáčem mu do reči rozbehnutá ako utrhnutý vlak. „V smetiaku?" pýta sa prekvapený chlapík. Leták, ktorý už letel ku mne zamrzol v polceste. „Áno v smetiaku. Vyhodila som tam bloček." „Aha..." prekvapene hlesne chlapík, ale bez akéhokoľvek odporu ide so mnou. „No... tuná to niekde bude," vyhlasujem pevne stojac nad smetiakom s rukami naširoko v útočnej polohe. Cítim sa ako mamička, ktorej sa práve strašidelne posralo dieťa na prebaľovacej doske. To bude paráda. Moje oči rýchlo skenujú obsah vrchnej časti, ako Terminátor, len mi tam nechodia také tie odkazy. Určite sa ako Terminátor aj tvárim. Moja obeť, agitátor, nekladie žiaden odpor. „Je strachem podělanej..." Agitátor načahuje ruku, chytá vrchnú mrežu, presne tú, ktorá zachytáva ten najväčší sajrajt, a nadvihuje ju. Smetiak predo mnou odhalil svoje poklady. Keby som aspoň mala takú tú šikovnú paličku, čo majú u nás prehrabávači smetiakov. Ale nemám. Toto bude hardcore. Moje ruky sa musia zaboriť dnu. Moje prsty prebiehajú ponad vrchné časti šupiek z mandarínok a zhúžvaných vreckoviek plných šušňov, keď tu zrazu vidím kúsok papierika - presne tak zložený, ako to robím ja. Dvoma odseparovanými prstami (zvyšok prstov bol kŕčovito schovaný v dlani) vyťahujem spod obalu zo šunky slávnostným oblúkom svoj bloček. „Mám ho!" šťastná zvolám na agitátora. Ten ešte viac šťastný pokladá mrežu. Obeť prežila.
Kontrolujem hrášok a ruže na bločku. „A viete čo?" šťastná sa obraciam k agitátorovi, „ zato si vezmem vaše letáky". Tentoraz sa rozžiaril on a s pozvánkou na guláš zadarmo mi podal letáčik s jeho tvárou. Obaja šťastní sme sa rozišli každý svojou stranou - ja po peniaze a on a tou istou rukou, ktorou držal mreže, ďalej rozdával svoje letáky.
