Ale nič nie je také malé, aby nemohlo byť ešte menšie, takže som si vzala penu do kúpeľa a poďho robiť rituálnu penu. Ani nebolo trebalo dlho sa snažiť a už kypela z hrany vedierka. Lebo tá naša vaňa, to je také vedierko. Detská vanička je jacuzzi proti nášmu kýbliku. Ale rituál je rituál, pokiaľ k nemu pristupujete s dostatočnou vážnosťou a úctou hodnou dôležitosti situácie, nech sa odohráva kdekoľvek . Aj vo vedierku. Sedela som v bohatej pene a bola mi kosa. Nohy, ruky a vôbec celé telo mi trčalo z vody tak po členky. Husia koža a drkotajúce zuby si žiadali omývanie. To je také špliechanie všetkého okolo seba troškami teplej vody, ktorá vám ostane v dlaniach. A toho teda nie je veľa. Tak som začala počítať. Vravím si najprv, že do sto. Potom išla druhá stovka, potom tretia .... všade bola pena ... potom štvrtá stovka ... pena sa zvyšuje ... a piata stovka až prišli čiarky na bruškách prstov. Boh vraví, že stačí omývania.
Starý čaj v šálke, už zčernalý od svojho veku, vylievam do drezu. Nalejme si čistého čaju. Idem uvariť náš obľúbený - Peldu z Turecka. Všetko má svoj postup, aj Pelda si ho vyžaduje. Inak nebude taká dobrá, lahodne krémová a jantárovo ohnivá. Čaj je dar boží. Vykladám si nohy vysoko na stoličku. Teraz už môžem. Môžem si robiť čo chcem a môžem si aj čítať. Ale tak inak, nie ako keď som sa učievala na výške. Vtedy som aj vysávala a umývala vianočný servis, len aby som sa nemusela učiť. Vtedy sme mali doma vyluxované jak v Hilton hoteli. A čítanie bola nútená oddychovka. Každú hodinu desať minút. Dokonca aj vraždeniu cécé muchy som sa venovala až vedecky dlho! Aj teraz to tak bolo, keď som písala. Ale už nie je. Hneď sa mi akosi inak číta. To bude asi tým, že teraz po piatich stranách zaspávam. A ani to vysávanie už nie je čo to bývalo cez výšku....
Po troch mesiacoch písania a mesiaci revidovania, mám zápisky z našej expedície Východné Turecko HOTOVÉ! Klepanie po práci, po nociach, cez víkendy. Bola to druhá práca, druhé zamestnanie. 85 strán, 85 článkov. Cez voľné dni som sadla o desiatej za komp a robila som do ôsmej aj do desiatej večer. Bolo to niekedy na palicu. A Vyžadovalo to stále sústredenie, neustále umelecké črevo, inšpiráciu a správny flow. Ale stálo to všetko za to!
Teraz už len dorobiť fotky, pozadie a ...vualá! - Expedičný denník je na svete. Už len vytlačiť na papier. A uvidíme, čo nám s denníčkom osud priveje. Už teraz mi však nohy pod stolom tancujú. Potrebujem opäť vypadnúť. Veď z východu sme sa vrátili ešte v októbri a už ma opäť riť na stoličke páli.... Jožko vraví, že mi už z toho preskakuje, ale ja mu neverím. Nosím indické tepláky s nízkym pudlom a maľujem si nechty hennou, ale inak som úplne v pohode! Pijeme čajík z malých čajových skleničiek, zuby si kazíme príšerne lepkavým a sladkým želatínovým čosi vyrobeným z medu a furt hulíme šišu, a snívame. O ďalších diaľkách. A prečo? Nie je treba sa viac rozpisovať, najlepšie to už aj tak povedal Marek vo Zvoncoch karaván.
