Takto nejako by mohol vyzerať svet myšlienok. Stromy ako antény, prijímače našich myšlienok, túžob, nevyslovených prianí, modlitieb. V ich korunách a všade naokolo sa prevaľujú nepriehľadné myšlienkové chuchvalce. Zakrývajú všetko, vytvárajú dvojrozmerný svet neznáma, neprebádateľný, nekonečný svet ľudských myšlienok. Roky, tisíce rokov ľudských túžob, nazhromaždených do jednej hladiny, do jedného sveta. Nie je cez ne vidieť dopredu, chýba tu štvrtý rozmer všetkých vecí - čas. Je to zaujímavé, pretože práve ony svojím obsahom mieria do budúcnosti. Hľadajú odozvu v budúcnosti človeka, ktorý šepkajúc prosí svoj osud o zmenu.
Teraz sú tu, zachytené v spleti konárov a lístia, stratené v celej tejto oblasti, roztrúsené, bez významu, bez adresáta, ktorý by čakal na výsledky svojich prianí, bez prijímateľa, ktorý ich mal vypočuť. Miesia sa medzi sebou, strácajú tvar viet, ostávajú len čisté slová, bez spojitosti, bez kontinuity. Kontinuitu tvoria teraz ako celok. Ako zmes výtvorov ľudských bytostí, ktoré ich predčili, prežili a prekonali svojich tvorcov, a ostali v tomto ich svete ako história, ako výpoveď všetkého, čo sa vo svete ľudí stalo.
Predieram sa húšťou ťažkých, vodnatých, myšlienok a nachádzam vežu. Mohlo to byť sídlo, kedysi honosné, teraz však opustené, bez života, azda len stromy a vtáky, tieto neodlučiteľné bytosti, robili opustenej pevnosti spoločnosť.
Kde je tvoja sláva? Kde je tvoj pán? Opustil tvoje múry a odišiel bývať inam, vyššie, vysoko, a odtiaľ pozerá tvoje pomalé pustnutie, lietajúce kamene, nové a nové stromky, vyrastajúce z tvojich múrov. Bol si útočišťom, teraz si živnou pôdou. Stromom i spomienkam na minulosť. Predstavivosť pracuje na plné obrátky, vytvára obrazy, priestory, zase sú tu krásne maľby na stenách, rodové erby, brnenia stoja v kútoch. Klenby sú vysoko nad človekom, všade je chladno. Chladno, rovnako ako teraz, prievan kvílil cez škáry. Možno to boli náreky. Náreky všetkých dolu pod hradom, všetky tie modlitby, prosby, nádeje, sklamania, zlosť, radosti, smiech, plač.
Týmto oknom možno tvoj pán kedysi pozeral na svet dolu, na tie mravce, so svojími každodennými chodníčkami, ktorí k nemu chodili po radu, rozriešenie sporov, pred bránami postávali poslovia a čakali na jeho odpoveď. Ľudia vzhliadali k nemu, uznávali ho ako svojho jediného pána, milovali ho, báli sa ho, rešpektovali ho, nenávideli, podvádzali, okrádali, prinášali dane i dary. Bol pre nich všetkým. Keby chcel mohol ich všetkých zniesť zo sveta. Ale odišiel od nich. Odišiel z ľudského sveta a niečo tu nechal. Teba - pevnosť.
Teraz sa ja pozerám dolu oknom do sveta, ale nič nevidím. Myšlienky tisícov ľudí, tisícov rokov, hatia akýkoľvek výhľad. Existuješ len ty, hrad, a ja. Vylúčení z časopriestoru, vznášajúci sa niekde na ceste zo zeme, hmotného sveta, do niečoho nad nami.
Nachádzam bránu, mohla by to byť brána do iného sveta, do ďalšej hladiny. Čo môže byť za ňou? Len ďalšie a ďalšie myšlienky? Alebo niečo nové, celkom iné. Možno sa cez ňu vrátim naspäť na Zem, možno sa prechodom cez ňu odrežem od pupočnej šnúry, ktorá ma drží pri živote pripútanú k Matke Zem, a odídem tam, odkiaľ nie je návratu. Neviem, vidím len pár krokov pred seba. Neviem čo ma čaká, čomu budem musieť čeliť, čo ma posilní, čo ma zabije. Ale idem. Idem.
Toto bolo na druhej strane ....
Zrúcanina je pozostatok hradu Tematín :)
