Starý otec bol vitálny, činorodý vdovec. Veľa rokov žil sám. Bol celkom samostatný a spokojný. Mal 75 rokov a ešte stále pracoval. Bol statik a jeho služby vyhľadávalo veľa investorov. Bol denno-denne na stavbách a niekedy precestoval aj celé Slovensko. Keď nebehal po stavbách, pracoval doma na počítači. Kúpil si takú rýchlu mašinku aby stíhala, a neskôr si zapojil internet aby mohol komunikovať cez maily (neznášal si stále kupovať kredit na mobil).
Stareckým malichernostiam a šomraniam, zháňaniu o korunu lacnejšieho chleba, lamentovaniu nad dnešnou mládežou sa ticho uškŕňal. Netýkalo sa ho to. Na dôchodok nebol zďaleka odkázaný, všetko sporil vnúčatám a dcéram. Vždy sa usmieval. Bol šťastný, spokojný, veselý. Každý ho mal rád, mal veľa priateľov a každému sa dokázal venovať.
Jedného dňa začal kašľať krv. Rakovina pľúc, v pokročilom štádiu. Nikdy sa ani slovkom neposťažoval, nezastonal. Sem tam, keď ho pľúca boleli, šiel za doktorom. Vrátil sa vždy s Bromhexinom, na vykašľanie. Potom už kvapky na vykašľanie nepotreboval, krv z pľúc mu ťahali hadičkou z boku.
Keď nastal ten osudný deň, tie osudné týždne diagnostikovania, mal 85 kíl. Za týždeň v nemocnici schudol na 72, vyše desať kíl. Na konci mal takmer 60 kíl. Prázdne líca, veľké nemé oči, nerozprával. Ležal v nemocnici týždeň a vyzeralo, že ďalší už neprežije. Mama si ho preto vypýtala domov, aj s tým odsávacím kufríkom. Keď sa jej lekár spýtal prečo, povedala: „však tu zomrie!" Zúfalý lekár zvesil plecia: „však ... v jeho veku."
Mamka zostala pri ňom, prestala chodiť do práce. Denne do neho natlačila 2000 kalórií, pil výživové nápoje, špeciálne mliečka v krabičkách pre onkologických pacientov, jedol 6x denne. A nechodil na záchod. Mama zapisovala pravidelnosť stolice, ktorú dosiahli len špeciálnymi liekmi (neznášal ich), cikať musel ako dievča. Nedokázal stáť dlhšie ako päť minút, cesta do postele, do kresla, na toaletu bola šialene namáhavá.
Nikdy už nepovedal viac ako jedno tiché „Ďakujem" keď som mu spätne gratulovala k narodeninám, mesiac pozadu. Už len prikyvoval. Ruka, na strane ktorej mal v pľúcach nádor, mu bezvládne visela a veľmi ho bolela. Dostával morfínové náplaste. Postupne cítil ako si jeho telo zvyká na čoraz väčšie dávky. Veľmi sa toho bál. Bál sa dňa kedy prestane zaberať aj tá najväčšia náplasť. Dával si preto len malé dávky a ticho trpel.
Zomrel po pol roku od diagnostikovania. Pol roka maminej neustálej starostlivosti, absolútnej odkázanosti, závislosti. Nemohúcnosti, bezvládnosti. Nedokázal sa osprchovať a takmer ani najesť. Napriek všetkému si udržal do posledných dní svetlú myseľ. Čulý duch, múdry rozum so zmyslom pre realitu uväznený v bezvládnom boľavom tele. Tele plnom metastáz, bolesti, trasúcich sa rúk, prislabých nôh na chodenie.
Aký bol asi preňho tento posledný pol rok? Myslel na nádej? Na uzdravenie? Dúfal v niečo? Rakovinové bolesti v posledných štádiách sú šialené. Telo bezvládne ležalo, ale hlava sa išla rozletieť od bolesti. Cez deň, v noci, stále. Denno-denne.
Kedy si človek dokáže povedať dosť? Pozrieť sa do tých ubolených, slzavých, ale čulých očí a povedať: „tak... je čas". Alebo sa nemo prizerať tichej bolesti, keď odmietal jesť, keď len ticho chrapčal. Niekedy sa jeho dych celkom zastavil. Vtedy mamka utekala ním zatriasť, aby mohol pokračovať vo svojom tichom chrapčaní. Dusil sa.
Raz keď sedel v kresle, ruku mal na operadle a na nej studený obklad. „Dedi, boli to?" spýtala som sa s obavami. Otočil ku mne hlavu a pomalým, tichým kývnutím prikývol. V očiach mal slzy a tvár bola stiahnutá trpiacim kŕčom. Kedy sme si mali povedať: „už dosť bolesti"?
