Po nedeli, ktorú som po nedeľnom páde prežila ležiac na boku na gauči, v miernom šoku, skôr zo strachu ako z bolesti, prišiel pondelok - pracovný kolobeh neúprosne rozbehnutý, či ste zdraví, zranení, šťastní, alebo na úplnom dne svojich fyzických či duševných možností. V aute sa nič nedialo, okrem toho, že som spočinula na diaľnici vyše dvoch hodín. Ale v práci sa to začalo rapídne zhoršovať. Nemohla som sedieť. Keď som sedela v kancelárskej stoličke viac ako 15 minút, nemohla som sa potom postaviť. Samotné sedenie mi nerobilo problémy, ale potom pohyb vstávania sprevádzali prudké trhajúce bolesti v sedacom a celkovo v stehennom svale. Aj na miestach, ktoré som si vôbec neudrela, aj bedrový kĺb bolel na sviňu. To ma desilo najviac. Bála som sa rozliatej krvi pod už natrhnutý sval, ďalší hematóm, ďalšie natrhnutie už mierne zaceľujúceho sa svalu. Poplakala som si ako malé dieťa, ani nie tak z bolesti, ale skôr z depresie a zúfalstva, ktoré na mňa doľahlo. Žartovne sa vraví, že na posraného aj hajzeľ spadne.
Strach čo bude, predstava, že som si to nadobro poškodila, odtrhla, predstava operácie, zničenej sezóny, v ktorú som už v kútiku duše potajme začínala znovu veriť, to všetko sa mi vrývalo do srdca ako nemilosrdný tupý nôž, a zhadzovalo ma stále nižšie do zúfalstva. V utorok som si vzala dovolenku. Čakala som na stredu, kedy ordinuje "môj" chirurg. Upäla som sa ten deň, na to doobedie, akoby malo vyriešiť celú záležitosť, dať definitívnu odpoveď celej tejto bolestivej, vleklej, deprimujúcej záležitosti, a spraviť s ňou naveky koniec.
Doktor ma prezerá, stláča nový hematóm, "nie, nie je to na operáciu". Ďalšia magnetická rezonancia, ďalšie kontroly, a ... čakať. Samo sa to... Samo sa len dvere zatvárajú, nič s nespraví samo! čakať, to najhoršie, čo môže byť, nič len čakať. Na čo? Pol roka od pádu mám nohu v takmer nepoužiteľnom stave, nesmiem na to spadnúť, mám bolesti, mám tam hrču, hematóm, dve hrče hore a dole, roztrhnutý sval, koľko mám čakať. Pol roka? Rok? Dva? Nie je nič, absolútne nič, horšie ako čakať, keď neviete dokedy, nevidíte horizont, cieľ, zmysel.
Ale pravdou je, že život ide ďalej. V stredu poobede som musela na stavbu, večer na konzultácie. Štvrtok nastalo v práci, kvôli mojej neprítomnosti, ďalšie hotové peklo, z radov najväčších na svete. Nemala som čas myslieť na nič, telefón našróbovaný na hlavu, myšlienky zahĺbené do kreatívnych riešení. Večer som si prosila byť sama po práci. Zrovnať si myšlienky. V piatok ráno o 07:00 znovu lekár, potom rýchlo zachrániť svet v robote, poobede rezonancia.
Vír udalostí ma sám zavial na úplne iné myšlienky, noha prestala bolieť pri pohybe, dostala som sa na internet, prečítala maily. Ďakujem za všetky. Človeku sa niekedy vedia slzy do očí vlievať pri čítaní, vedeli ste to? Nie je nič úžasnejšie, ako keď sa dozviete, že niečo má zmysel, vaša činnosť iných povzbudzuje, inšpiruje. Kedysi som čítala jednu knižku, a bolo to veľmi dávno, kde jeden muž povedal: "Kto sa vzdáva je stratený" (povedal si to on sám pre seba, keď kráčal cez 2.sv.vojnu pešo z divočinou Ruska do Nemecka). Kto sa vzdáva je stratený. Napichané injekcie v kĺbe, ponalepované nálepky a náplaste na liečenie a fixáciu svalu, gély na rozklad hematómu. A pôjde to, bude sa v lete bicyklovať, aj keď teraz mi je už definitívne jasné, že nie pretekársky. Ale budem. Neprišla som o to jediné, čo ma skutočne baví, a robí ma tým, čím som. Pohyb... Catch me if you can, and if you´ll stop me, I´ll die.
