A to nové, čo sa zjavilo na Lazárovej tvári a v jeho pohyboch, vysvetľovali prirodzene ako stopy po ťažkej chorobe a prežitom otrase. Bolo celkom jasné, že zázračná sila len zastavila rozkladnú činnosť smrti na mŕtvom tele, ale nezničila ju úplne. To, čo už smrť stihla urobiť s Lazárovou tvárou a telom, vyzeralo ako maliarova nedokončená kresba pod tenkým sklom. Jeho sluchy, kruhy pod očami a vpadnuté líca boli popolavomodré, rovnaké boli aj dlhé prsty jeho rúk a na nechtoch, ktoré mu narástli v hrobe, prechádzala sinavosť až do fialova. Na perách a na tele mi miestami popraskali nafúknuté pľuzgiere a po nich zostali jemné, červenkavé praskliny, ktoré sa leskli akoby potiahnuté priezračnou sliedou.
Lazár celý akosi zmohutnel. V hrobe sa mu telo nafúklo a teraz nadobudlo obludné rozmery, tie príšerné vydutiny, pod ktorými človek tuší zapáchajúci, mokvajúci rozklad.
Bolo ticho a fialová ruka nehybne ležala na stole. Naraz sa mierne pohla, všetci si uľavene vydýchli a zdvihli zrak: priamo na nich, na všetkých spoločne, upieral svoj ťažký a strašný pohľad vzkriesený Lazár.
To sa stalo na tretí deň po tom, ako Lazár vstal z hrobu. Odvtedy mnohí pocítili zhubnú moc jeho pohľadu, ale ani tí, ktorých to navždy zlomilo, ani tí, ktorí v samých prazákladoch života, práve takých tajomných ako smrť, nabrali silu na odpor, nevedeli vysvetliť tú hrôzu, čo nehybne ležala v hĺbke jeho čiernych zreníc. Zrazu sa pred každým v príšernom svite vynoril obraz Lazára: sinavá tvár nebožtíka, rúcho ženícha, bohaté a pestré, a studený pohľad, v hĺbke ktorého zmeravela hrôza. Zastali každý inde ako skamenení, obostierala ich tma a v ten tme sa čoraz častejšie rozháral príšerný prízrak, nadprirodzený obraz človeka, ktorý bol tri dni v tajomnej moci smrti. Tri dni bol mŕtvy, tri razy vyšlo a zapadlo slnko, a on bol mŕtvy. Deti sa hrali, po kameňoch zurčala voda, horúci prach sa kúdolil na hradskej - ale on bol mŕtvy. A teraz je opäť medzi ľuďmi - dotýka sa ich - díva sa na nich - díva sa na nich! a cez čierne krúžky zreníc ako cez tmavé sklá sa díva na ľudí samo nevyspytateľné TAM.
Cez deň, keď nemilosrdné slnko zabíjalo všetko živé, keď aj škorpióny zaliezali pod skaly a tam sa zvíjali od šialenej túžby štípať, sedel Lazár nehybne pod lúčmi slnka, zdvihnúc dohora sinavú tvár a rozkuštrenú divú bradu. Akiste chlad v hrobe, kde pobudol tri dni, bol taký silný a tma bola taká hlboká, že nebolo na zemi tej horúčavy, ani toho svetla, ktoré by mohli Lazára zohriať a rozptýliť tmu jeho očí. A keď sa tuhočervená sploštená guľa spúšťala k obzoru, Lazár sa pobral do pustatiny a kráčal rovno za slnkom, akoby ho chcel dostihnúť.
Nik nevedel kam chodí do pustatiny. Strácal sa v zvlnenom vzduchu rozpáleného horizontu, aby sa ráno vracal naspäť. Taký, aký bol večer, mlčanlivý, zhrbený v ošúchaných šatoch ženícha, zlaté nitky trčali z lemu rúcha, ohnivý brokát visel v strapcoch, taký sa vracal ráno do domu, do ktorého sa pomaly vkrádala pustatina. Chodil do púšte aby našiel, čo mu bolo odňaté. Chodil celé hodiny po rozpálenom piesku, prostonohý, aby našiel to, čo mu bolo vymenené za oživené telo, prúdiacu krv v zčernetých žilách, pohyblivé kĺby zmodralých dlaní. Hľadal človeka, ktorý by všetko vrátil späť. Jedného dňa stretol neďaleko starého muža, v sivých plátnach zakrútené ruky i nohy, na krku zvonček.
- Počul som o tebe Lazár. Chodíš po nociach pustatinou, divých zverov sa nebojíš, pretože oni pred tebou utekajú, ľudí sa nebojíš, pretože oni pred tebou sa trasú, zla ani samoty sa nebojíš, pretože ich nosíš v sebe.
- A ty sa ma nebojíš?
- Mňa nenosíš v sebe, moju chorobu si zastavil, môj osud porazil. Sadni si vedľa mňa, budeme sa rozprávať. Nemám pohodlia ani vody, ale tebe netreba svetských radostí, ty po tme bažíš. Po slnku chodíš, aby si sa trýznil, tmu chceš svojim očiam dopriať, večnú tmu. Trpieť je človeku súdené, pozri na mňa. Sedím celé dni na mieste, preležaniny mám. Ale aspoň ich mám, keby som chcel chodiť po svete a, pokým musím zomrieť a splynúť s čiernymi červami zeme, dostať odpovede na všetky otázky čo trýznia moju dušu, stratil by som to podstatné - telo. Ty ale, ty si dostal dar, ty si vstal z mŕtvych, tri dni si ležal zarovno červov, a vstal si. Môžeš chodiť medzi živými, obliekať svadobné rúcha, piť falernské, hľadať trblietavé svetlo, pýtať sa, žiť - si nesmrteľný. Môžeš nájsť odpovede na všetky otázky ľudstva. A ty chceš jediné - smrť. Prečo?
- ... (nabudúce)
Text kurzívou - autor Leonid Andrejev, z diela Balada o siedmich obesených . Zbytok - autor ja :)
