Lazár ticho sedel vedľa starca. Zapadajúce krvavé slnko vrhalo na ich tváre posledné oranžové lúče, a obmäkčovalo obraz sediacej dvojice, že človek by nebadal smrad plaziaci sa z rán starcových, modravú sinavosť Lazára, a prisadol by si vo veselej nálade k nim. Starcovi dodávalo v tvári trochu tej láskavej ružovkasto zdravej farby, ktorú stratil už veľmi dávno, dokonca aj žily boli lepšie badať pod popraskanou chrastavou pokožkou. Lazárovi sfarbovali tvár do okrovo fialova, len temné čierne oči akoby pohlcovali všetko, na čo dopadol jeho pohľad. Tie oči! Tie dva temné krúžky, ktoré nemali brehov, nemali dna. To neboli oči, to boli....
Takto podávali pocity tí, ktorí ešte boli ochotní hovoriť:
Prichádzali chrabrí vojaci za Lazárom, čo nepoznali strach, a rinčali zbraňami, so smiechom a spevom prichádzali šťastní junáci, mladí zaľúbenci, hrdličky čo nepoznali beznádej, i ustarostení ale múdri kupci, i spupní chrámoví služobníci, múdry starci. Pozrieť do jeho očí chceli. Spoznať a porozumieť, popasovať sa i zvíťaziť. Avšak nikto neodchádzal taký, aký prišiel. Rovnaký hrozný tieň im doľahol na duše a dával novú podobu starému svetu.
Všetky veci, ktoré môžu oči vidieť a ruky nahmatať, zmenili sa na prázdne, ľahké a priesvitné - podobné svetlým tieňom v tmavej noci. Lebo tá veľká tma, ktorá obostiera celý všehomír, nerozplýva sa ani pod slnkom, asi pod mesiacom, ani pod hviezdami, ale ako nekonečná čierna prikrývka zahaľuje zem a objíma ju ako matka. Prenikla do každého tela, do železa i do kameňa a jednotlivé časti tela zostali oddelené, lebo stratili spojenie. Prenikla do hlbín častíc, a tak osameli aj častice častíc.
Lebo tá nesmierna prázdnota, ktorá obostiera celý všehomír, nenapĺňala sa ničím viditeľným, ani slnkom, ani mesiacom, ani hviezdami, ale panovala bezbreho, všade prenikala, všetko oddeľovala, telo od tela, časticu od častice. V prázdnote rozprestierali svoje korene stromy a samy boli prázdne. V prázdnote sa vypínali chrámy a domy, samy boli pusté a hrozili príšerným pádom. A v prázdnote nepokojne tápal človek, sám prázdny a ľahký ako tieň.
Lebo zmizol pojem času a splynul začiatok každej veci so svojím koncom. Stavba sa ešte len budovala, robotníci ešte búchali kladivami, a už sa črtali jej zrúcaniny a prázdnota na mieste zrúcaním. Ešte len sa rodil človek, a už sa mu nad hlavou zapaľovali pohrebné sviece, už hasli svetlá a prázdnota zapĺňala miesto, kde stál človek a pohrebné sviece.
A v objatí prázdnoty a súmraku sa zúfalo chvel človek pred hrôzou Nekonečna.
Tak hovorili tí, čo ešte boli ochotní hovoriť. No iste by viac mohli povedať tí, čo už hovoriť nechceli a mlčky umierali.
Lazár sklopil zrak z horiacich nebies a pomaly pozrel na starca.
- Prečo?
- Lazár, pozri mi do očí, - obrátil starec svoju tvár a čakal kým sa pomaly otočí veľká spuchnutá modrastá hlava Lazárova. Žlté otečené oči malomocného starca sa vpili do temných strašných dvoch studní, z ktorých vanul Nekonečný chlad. Smrteľná bledosť obliala i tak bledé líca starcove, ruky zavité v ovinadlách sa mu začali triasť, dlhé kostnaté prsty sa zaryli do piesku.
- Dívaj sa Lazár! Bolí ma to! Ale dívaj sa, Lazár, dívaj sa.
Akoby sa pomaly otvárala akási ťažká, od nepamäti zatvorená brána a do zväčšujúceho sa otvoru chladne a pokojne sa vlievala ukrutná hrôza Nekonečna. Ako dva tiene vstúpili nekonečná tma a nekonečná prázdnota, zhasili slnko, spod nôh zobrali pevnú zem a strechy nad hlavami. A chladnúce srdce prestávalo bolieť.
-Dívaj sa, dívaj, Lazár! Starcova hlava sa vyvrátila a otečené sivo žlté oči sa strnulo opreli do nebies. Kolená sa mu otrčili smerom hore, akoby tu sedel po stáročia a ovinadlá stuhli v sediacej polohe. Teraz trčali jeho nohy ako obhoreté pahýle stromov.
- Ty nič necítiš, Lazár - slabučko šepkal starec, - vôbec nič. Necítiš radosť, necítiš bolesť, necítiš smútok, žiaľ. Necítiš ľútosť, nevnímaš krásu, jemnosť, chuť, hodvábne látky, vánok vetra na líci. Tvoje prsty necítia piesok, tvoje nosdry necítia pach spotených zvierat, tvoje oči nevidia slnko, nevedia plakať. Necítiš lásku, nevieš milovať. Vstal si z mŕtvych ale si mŕtvy, lebo nevieš milovať. Zomri znovu Lazár, zomri radšej...
Nad dvojicou sa rozhostilo ticho. Bolo počuť ako chrobáky šuštia v piesku, sem tam ich prerušil kŕčovitý vzlyk chvejúceho sa starca.
- Chyť ma za ruku, Lazár. Si jediný človek, prvý a posledný, ktorý ma drží za ruku od kedy som chorý. Si tu keď odchádzam, si mi vzácny, milovaný. Si mi ako syn ...
Lazár nemo držal starca za ruku, posiatu mokvajúcimi chrastami, a cítil ako mu v ruke postupne oťažieva. Bola hlboká tma, obaja boli celkom ticho, zdalo by sa, že sa boja čo i len šustnúť. Zrazu Lazár pocítil niečo na hrudi. Akýsi doposiaľ nepoznaný tlak, ťažoba, niečo teplé, ohnivé ale ťažké. Musel vstať, čosi ho vytrhlo na nohy, a v tme pozeral priam nepríčetne na skrúteného starca. Lazárova tvár sa skrivila, pokrútila, jeho ruky sa zdvihli do temných nebies, hlavu zavrátil a v príšerných bolestiach zakričal. Dve horúce slzy padli do piesku.
- Starec! Neodchádzaj! .... Starec, počkaj ešte! ..... - Lazár klesol na kolená, - mám ťa rád! A z kolien sa zviezol vedľa starca do piesku a zaspal....
Text kurzívou - autor Leonid Andrejev, z diela Balada o siedmich obesených . Zbytok - autor ja :)
