Keď začne byť zima, všetko akosi prirodzene zalezie, vtáky obmedzujú svoje trilkovanie len na najnutnejšie povely pár krát za deň, hmyz a všemožná bzučiaca háveď zomrela, nič nešuští v tráve, žiadne čmeliakovšké trombóny, ani žiadne pouličné ruvačky mačacích predátorov. V zime je ticho. Ale keď teplota klesne veľmi hlboko pod nulu, začne sa celkom odlišná symfónia zvukov.
Napriek zmrznutým kolegom z rána, som sa rozhodla, že pôjdem domov pešo. Vonku trešťalo , že sa houmíci prišťali k zemi, hentam pri Poluse za rohom. Nebolo to nejaké prehnané hrdinstvo z mojej strany, ako skôr fakt, že ešte stále neprišiel krycí list z poisťovne do servisu. Je piatok, 16:30, a ja už neverím, že by tam ešte niekto pracoval. Volala som dvadsať krát. Od druhej. Nikto nezdvíhal. V piatok poobede sa už nepracuje. Asi netreba. Moje autíčko odpočívalo kdesi v teple.
Vošla som do areálu Kuchajdy a vtedy začal hrať orchester. Korčule šúchali. Desiatky detských nôh do biela škriabalo nádherne zmrznutú hladinu jazera, ktorá bola silným mrazom rovná a hladná ako sklo. Väčšina detí hralo hokej. A ako vždy, školské tašky slúžili ako bránky. Len dve deti z vedľajšej čínskej Pandy vrávorali na klzkom ľade v teniskách a hrali futbal. Systém opačne. Vedľa mňa zašušťal strom. Bolo to také silné, až som sa zastavila, že čo to je. Za sebou som zbadala veľký strom s množstvom suchých listov prilepených na jeho širokých konároch. Ako z boku vial ľadový vetrík, lístie magicky šušťalo. A magicky vravím nie z prehnanej romantickej rozcítenosti, ale preto, že ten zvuk bol naozaj zvláštny.
Z hadičky v mliekomate cvrčala hustá biela tekutina do mojej fľašky. Čakala som, že to bude viac žblnkať, ale nie. Mlieko sa dnu lialo harmonicky, smotanovo na úrovni. Malo svoj štýl. Svoju kultúru. Žiadne bublinky, špľachotanie, pena. Tesne pod barákom, niečo po piatej, mi zazvonil telefón. „Máme krycí list, príďte si po auto". Zvonenie nebolo odlišné ako inokedy, bolo úplne rovnaké. Len správa bola iná. Už som nedúfala. Rýchlo som vybehla hore odložiť veci, mlieko do chladničky, a rýchlo autobusom do servisu. O šiestej zatvárali.
Autobus bol nový, a úžasne tichý. Rútili sme sa hore pripájačom na Prístavný most, ale na motore to vôbec nebolo počuť. Zato som sprava stále počula také rýchle „crt-crt-crt-crt-crt...". Bolo to rytmické, rýchle, a stále sa to opakovalo. Bola to teta, ktorá sedela priamo nad predným kolesom, a jej uvoľnená sedačka. Tetu nadhadzovalo v rýchlych výmykoch ako na koni v kluse. Posledných päť zastávok som úspešne išla piatimi autobusmi. Jedno zlé rozhodnutie, vlastne štyri zlé rozhodnutia, štyri zlé vystúpenia z autobusu, jedna zastávka na znamenie a jedna zastávka úplne od veci. Čas sa krátil a ja som ešte musela ísť z poslednej zastávky kus pešo. Na hodinkách Angličana odbilo 6:00 pm a ja som vošla do servisu. Autíčko na mňa čakalo. A spolu s ním účet na 600 eur. Niečo mi hovorilo, že cesta sem bola nezvyklo zdĺhavá a komplikovaná, a tak ani s autíčkom to nebude také ľahké.
