Som zo seba prekvapená, pretože ja som mala vždy pamäť ako slon (v porceláne). Nikdy som nepotrebovala, a to ani v zamestnaní, i-pod, telefónny pripomienkovač, Office diár alebo podobnú obstarožnú debilníčkovú verziu. Pamätám si, že som si len raz vyrobila taký zošitok - na základnej. Vtedy to bol hit zo západu, módny trend, ktorý sa nesmel porušovať. Za to by mohol byť človek vylúčený z nášho gangu a doživotne odsúdený na okraj triednej spoločnosti. Každá školáčka musela mať pamätníček, diárik a denníček v jednom, teda úplne nepotrebnú vec vo forme zošita s tvrdými doskami, hlavne že to bolo ružové.
A tak sme si postupne s pýchou nosili do školy tieto pamätníčky, každá sa blysla farebným obalom, nálepkou alebo nalepeným obrázkom New Kids on the Block. Ja som si doniesla taký otrasný zelený, vrúbkovyný, linajkový (!!) zošit. No, naši mali len také v robote. Od toho dňa začala pre nás éra vyťažených mladých podnikateliek, ktoré majú toho tak veľa, že si musia všetko zapisovať. Ako prvý záznam sa v horných riadkoch objavilo toto: 7:30 STÁVAŤ, načarbané hrablovitým písmom. Potom dlho dlho nič, a na druhej stane bolo napísané: 7:30 VSTÁVAŤ. Bola som veľmi nezodpovedná v zapisovaní svojich povinností. Väčšinou som to dopísala po funuse, teda deň dva pozadu. Spolužiačky potom padali závisťou aký mám nabitý program a aká som rozlietaná.
Samozrejme prestalo ma to po chvíle baviť. Tak som iniciovala premenu diáru na pamätníček. Áno ten notoricky známy zošitok, kde vám úplne ukradnutí spolužiaci a pani učiteľky kreslia obrázky s venovaním: Danke na pamiatku. Samozrejme všetky obrázky boli podľa môjho skromného odhadu otrasné, nevkusné a trápne. Väčšinou som sa na tie výtvory pozrela len raz, zo zvedavosti keď sa mi pamätníček vrátil, a naposledy. Keďže ma tie machlanice nezaujímali, vymyslela som ďalší prevratný nápad. Budeme si tam, k tým čarbaniciam, dávať aj nejaké darčeky. Uznávam, bolo to odo mňa odporné. Dostala som prstienky, nálepky, obrázky, a ja som väčšinou „darček" iba nakreslila. Keď si to po chvíle spolužiačky všimli, už mi k svojej maľbe iba nalepili (!!, nepoužiteľné) nálepky: „Úsmev ako dar". Nebolo väčšej zlosti vo mne.
A tak som sa s trucom obrátila na najväčšieho odborníka na kresby a maľbu - seba. Na každú voľnú stranu som niečo nakreslila, nalepila srdiečka z Kamaráta, naši mali v kancelárii úplne nové neónové zvýrazňovače (veľa nevydržali), na každú stranu som orazila firemnú pečiatku, do stredu nalepila výdajkový list a na záverečné strany som poprilepovala pierka z labute. Bolo to hotové a bolo to otrasné. Odporný mišung farieb, neónov, pečiatok, nálepiek, bez ladu a skladu, ale bol môj! Najhoršie na tom bolo to, že som si tam (hlupaňa) nenechala voľné miesto pre príležitostných záujemcov o zaradenie svojej maľby do mojej galérijnej zbierky. Takže moja pamätno-denníčko-zbierka bola absolútne nepoužiteľná. Vošla do mňa zlosť nad všetkou tou zbytočnou robotou (a pre koho? načo som to robila?) a zošitok som rituálne rozšklbala.
To bol vzletný zostup a tvrdý pád môjho pokusu viesť si diár. Teraz rozmýšľam, žeby som si založila ďalší?...
