Po malom slintaní nad krásnymi fotkami nadupaných a vyleštených strojov, mi nedalo to srdce nezväčšniť aj toho môjho miláška. Aj keď od slova nadupaný má ďaleko ako asi Favoritka od S8, ale zaslúži si, nepochybne. Prežil so mnou za minulú sezónu vcelku dosť. A stále funguje ako hodinky - pokazené. Neustále haproval prehadzovač, áno ten, ktorý ma zradil práve na Salzkammergute, potom išli nové káble, potom hlavové zloženie, pretože to staré zhnilo .... naozaj, pôvodne tam boli venčeky (čuduj sa svete), čo sme ale nevedeli. Stále to škrípalo, vŕzgalo, a po niekoľkých kilometroch to vedelo ísť pekne na nervy. Hlavne keď človek fučal do kopca, rýchlosťou 3 km/h, kopec neubúdal, za to pribúdali tepy a pálenie v pľúcach, a v tedy si predstavte: každým šliapnutím do pedálu ako človek pritiahol rajdy "kvvrrrrgggrrrk" " krrrrvvvgdžžžžk" "kggggdžžžžkkkrrrk". No a keď sme to potom konečne otvorili, tak z tade vypadli dve tri guličky, o polovicu menšie ako majú byť, zbytok sa rozdrvil, a venčeky, v ktorých chodili tie guličky, sme po kúskoch povyberali spolu s desať deka piesku, hrdzavé a tenké ako drôtiky.
A aby to nebolo všetko, tak okrem nového sedla, lebo to staré drásalo moje zadné partie ako motorová píla, rožkov na rajdy, rožky musia byť, pedálov, ktoré boli pôvodne plánované iné, ale chalan v obchode mi ich v ten deň predal - smola, rýchloupínakov na kolesá, lebo tie staré sa mi otvárali, resp. odťahovali, za jazdy (!), prišla ďalšia rana do mojej už vyplienenej peňaženky - reťaz je po 1000 km vyťahaná. No pánbú zaplac za tý dary. Nič to nevydrží, tento konzumný prístup k veci "použi-zahoď" privedie našu prehnitú civilizáciu k záhube. Musím ale na obranu toho nemého stroja poznamenať, že som sa nevyhýbala nečasu, lejakom, bahne, zime, teplu, slnku, vetru, ani ostrým kameňom, konárom, prudkým výšľapom, exponovaným miestam, ani prudkým zjazdom a už vôbec nie pádom. O čom by mohla svedčiť štatistika, že počet mojich pádov (takých významnejších, šuchnutie sa nabok do lístia nie je pád) za jedinú sezónu prevyšuje počet sviatkov v roku...
A tak som sa vybrala von pred barák, že si svojho oceľového koňa, ktorý nie je z ocele, odfotím. Cica je totiž chorá, cica sa nudí. No ale vonku je kosa ako zo zlého filmu, cice po chvíle omrzli labky. Nasledoval ciageľ pod nosom a cica začala drkotať. Medzitým stihla s bikom presť po troch rozmočených obrovských psích hovnách, a stúpiť do kaluže po členky. Ale týmto sa jej akosi navodil pocit, že sa vracia z výjazdu, priam začala mať taký ten spokojný pocit z dobre vykonaného športu. Jaj, chýba mi už to preháňanie sa po lese... Už aby bola jar...
Môj terajší - Scott Scale 40
že vraj tie dualy vyzerajú ako oslie uši ... a majú pravdu, je to hrúza :)))
No a táto nálepka tak skoro z rámu nepôjde ... jedine, že by bola nahradená takou s číslom 09 ;)
