Dnes sa však na každom rohu diali veci čudesné a komické, miestami až tragikomické. Neviem, či som si z toho ľubovníka neuvarila prisilný magorák, alebo ostatní tiež fičia na niečom, ale dnes dianie okolo mňa malo riadne gule. Ponáhľam sa na stanicu a predo mnou frčí batman. To, že sa teta mníška v čiernom habite ponáhľa, badať podľa jej heroicky vlajúceho plášťa. Zrazu, práve keď je batman na prechode pre chodcov, motorkár v čiernej koži a prilbe na road biku začne na ňu vytrubovať o dušu. „Tu, tu, túúúú ..." nič ... „tu, túúúúúú." Sánka na hrudi, tak toto je už iná káva. Batman sa obzrie a motorkár začne rovnako o dušu mávať. Batman s úsmevom zamáva naspäť, ale podľa druhého pohľadu za odchádzajúcim motorkárom typujem, že nevie či si ju chlapík iba s niekým nezmýlil.
Vo vlaku peckuje, ako inak, klíma na doraz. Ešte sme sa nepohli z Petržalky a už je tu zima ako v dvoch Ruských filmoch, keď zrazu nastúpila skupinka Rakušákov, slovom štyroch. Nevidím ich ale počujem. Ale že jak! „Aáááá, HHHuuaaaa, Grrrraaaaa...," počujem spoza mňa. Vrcholne nechutné „slastné" prejavy maximálnej úľavy. Ako keď sa taký riadne fúzatý tučný bielo-múčny Nemec s dočervena brontovým ksichtom dobre z chuti napije piva z litráku a mega hlasno a šťavnato si vydýchne. To za mnou znelo ako opakované odpíjanie z litrákov, spojené s vyvrcholeným fúzatého Bauera v montérkach v lacnom tyroláckom eroťáku, prehnané cez desať zosíkov. Fujha! Buran na entú, aj s kamošmi. Na WC som radšej šla dookola cez spodok, aby som nemusela ísť okolo neho. Stále mi v ušiach totiž rezonovali tie zvuky z eroťáku....
Teraz sa pre zmenu ponáhľam na stavbu, teda koľko mi v tomto komickom hopkaní štekle dovolia, lebo o chvíľu to začne Gleichenfeier. Na našej Rohbau vyložili stromček a ideme zapíjať úspech, že to doteraz nepadlo. Ešte som len na dohľad od stavby, keď ma z príjemných myšlienok na šnicle vyruší mladík idúci proti mne. Už z diaľky počujem: „zzzzzzzzichá..... zzzzzzichá...... ja-voľľľľľľľľ !!!" Chalanko telefonuje malebnou rakúštinou z pod hôr z čias tretej ríše. Mať to doma, tak každé ráno stojím v pozore na buzerplaci = kuchyni, a podávam reporty.
Už konečne sediac pri Almdudleri v družnom rozhovore s rôznymi súčasťami projektu, od uhladených vyštafírovaných finančníkov až po pracujúce ruky s čiernym za nechtami, uvidela som prvý krát naživo riadne vytunenú tvár. Z tváričky vedúcej cateringu na mňa žmurkali malé schované očičká dravej šelmy, napuchnutá pokožka napustená botulotoxínom sa zaujímavo leskla a v perách silikóny Angeliny. Len žilnaté ruky posiate stareckými pigmentovými škvrnami hovorili svoje. Ale inak úžasná profesionálna hostiteľka a vynikajúca spoločníčka do rozhovoru, len škoda tej nabúchanej tváre.
Večer sediac v nočnom vlaku do Petržalky, plného „cez poľných" z dedín v okolí Viedne, sa zrazu z pred dvoch miest doniesla ku mne ľubozvučná reč, plná „ľ" a „ň". Sedela tam dievčina z Košíc, na ceste z Viedne do BA. Po psychicky zabijáckom večeri v kruhu tridsiatich Viedenčanov a Viedenčaniek s ich maďarskou nemčinou plnou őőőőőő ëëëëëë, a húkajúcich jeden cez druhého , najlepšie naraz, sa mi reč tej dievčiny zdala najmalebnejšia a najrodnejšia na svete. Nakoniec som musela odložiť knihu a celkom som sa ponorila do spevavých vĺn malicherností jej monológu.
