Je noc, a ja som zase na cestách. Večne odsúdená niekam ísť,dopredu, cestovať, hľadať, pokračovať, bojovať, prekonávať seba avšetko, čo mi príde do cesty. Tento krát nie som sama, okolo mňa súdesiatky ľudí, ktorí sa už teraz v mysli vítajú s milovanými, padajú únavou dopostele, listujú televízny program, sŕkajú teplý čaj s cukrom. Teraznás ale spája neviditeľné puto cesty, spoločný kúsok života. Nie je tutma, ticho, nie sme sami. Cesta v daždi svieti ako šialený magický had,lenivo pohodený na zemi, tučný a rozplazený, z jednej strany červený, zdruhej žltý. Ako červený a žltý dýchací okruh obrovitého úhora -prichádzajúca krv, odchádzajúca krv. Vinie sa, žiari, leskne, sem tamcezeň preblikne oranžový tik ako pichnutie ihlou.
Znovu jenoc a ja znovu cestujem. Nepokojný človek s nepokojnou dušou. Stále somv pohybe, ľudské perpetuum mobile, zastavenie by znamenalo smrť. Mamkami hovorila, že už ako malé dieťa som bola veľmi neposedné stvorenie.Raz išla mamka so mnou a s kamarátkou na prechádzku k Dunaju. Držala maza ruku a ja som cupitala vedľa nej. Na okamih, len čo vytiahla zkabelky zápalky a pripálila kamarátke aj sebe cigaretu, pustila mojuruku. Za tých pár sekúnd, čo sa zohla do kabelky, som bola vylezená navysokú kopu oceľových rúr, vyskladaných do obrovskej pyramídy. Malýchybný krok a poskladané rúry by sa rozišli ako domček z karát a ja snimi. Ako dieťa som sa takmer obesila na hrkálkach prevesených cez detskúohrádku, skoro som vypadla z okna na treťom poschodí, keď som savykláňala von z najvyššej priečky rebríka. Stará oranžová tatrovka bolanajzabijackejší dopravný prostriedok, potom ma zrazil autobus.
Keďsom bola väčšia, a chodievali sme na chalupu, mizla som na celé dnipreč. Do lesa. Vrátila som sa vždy až večer, nie na obed ako bývazvykom, a naši nikdy nevedeli kde som. Brávala som si len taký veľkýplátenný batoh a nožík. Neskôr som otcovi kradla z kôlne pracovnérukavice aby som mohla zhybovať na konári a kôra mi nezodrala dlane. Vtom veľkom batohu som vždy vláčila rôzne kamene, všelijakej farby aveľkosti, listy z dubu, buku a javorov, všakovaké plody, bukvice, tielietajúce vrtuľky, a nekonečne veľa všelijakých halúzok, paličiek,kusov kôry. Kedy bolo na mne, tak prinesiem do domu celý les, alebo bysom preniesla dom do lesa. Malé dieťa lesa z mesta. Celé dni som satúlala po lesoch, po kopcoch, strminách a zrázoch. Naši nikdy poriadnenevedeli kde som. Domoch som chodila tesne pred súmrakom, pretože šeroje v týchto končinách nebezpečné. Naša chalupa je v kraji, kde už dvajapoľovníci zabili troch hubárov. Obaja nad 70 a so šedými zákalmi.
Nepokojnáduša v nepokojnom tele, človek bez miesta, bez domova. Mám kľúče odštyroch bytov, všade mám otvorené dvere, a nikde nie som doma. Kuvšetkým miestam ma viažu spomienky, ľudia, ale nikde nie je môj domov.Som človek na cestách. Z rodičovského bytu som odišla v druhej triedena vysokej, v devätnástich. Zavrela som dvere detstvu, spomienkam namodely, tanky, detské knihy, veselé tapety a hračky. Odišla som donového domova, kde ma prijali sprvoti s nevôľou a neskôr sa z tohovyvinul najkrajší vzťah starého otca a vnučky. Koniec školy, práca avzťah ma odvial z tohto miesta harmónie a pokoja do nového bydliska.Malé mestečko, neznámi ľudia, iný svet. Nezžila som sa s týmto svetom.Kúpila som si druhý, v rodnom meste, Bratislave. A potom zomrel môj starý otec.Odišla som z dvoch bydlísk, kde v jednom som bývala a nebol môj, vdruhom som nebývala aj keď bol môj, a presťahovala som sa do spomienok.Do bytu starého otca. Chcela som, aby sa môj denný rituál, môj svet,vrátil naspäť do času keď sme spolu so starým otcom hromžili na hučiacivýťah, keď som ho nútila papať zeleninu, keď hučal televízor na plnépecky. Ale nejde to. Nič nie je rovnaké, nikdy nevstúpiš do tej istejrieky. Všetko je inak a ja nie som doma už ani tu. Nemám domov, nemámmiesto. Som tulák, večný tulák po vlnách snov a túžob.
