Nedeľu ráno sa obligátne nemôžeme vykopať z domu a o akademických 20 minút sa končne šmrdkáme smer rakúsky Neusiedler. Do štartovnej dedinky Moerbisch prichádzame štýlom HT (hnedé trenky) ale stíhame ešte otvorenú kanceláriu. Neviem prečo, ale od začiatku sa mi nepozdával názov dediny. Priečilo sa mi akési foneticko-optické spojenie Moerbisch-Mord (vražda). "Ja tu skapem", kvílim v duchu nad svojím zbrklým rozhodnutím prihlásiť sa na cestný maratón, môj prvý v živote.
Záloha na čip 23,-euro a my máme pri sebe dokopy na dva čipy 30,-eur. Fajn, tak úvod sa nám obligátne vydaril. Objavujeme, že moje meno nie je v zozname prihlásených. Kvalitné pokračovanie zlého úvodu. Vzniká ľahká panika v kombinácii so štartovkou, čo prejavujú predovšetkým črevá. Teraz nie! Platíme jeden čip, priateľ uteká po peniaze na druhý do auta na konci dediny, ja zatiaľ vybavujem chaos v mojej prezentácii. Logistický zmätok ako v Tesco sklade nakoniec končí úspechom a my sa radíme na koniec štartovného balíka. Ja viem, zaradiť sa na koniec je čistá záverečná a predstavuje aj koniec pretekárskych snáh. Štupel hneď v úvodnom kopci, predbiehanie a kľučkovanie pomedzi trekingáčov v teniskách a medzitým pelotón úspešne prchá. Ale čo už, daň za neskorý príchod. Zazneje výstrel, budeme mať všetci jednotný štartový čas (napriek čipom), takže z času reálne takých 2-5 minút dolu.
Prvé kopčeky, hore, dole, ide sa rýchlo, predbieham, šnicliari sú do kopcov tradične vydýchaní, čo využívam naplno. Na tachometri mi preblikujú čísla medti 35-45 km/h. Wau, tľapkám si po pleciach. Dobréééé. Uvidmíme koľko vydržím. 6km mám za sebou, ešte 120.
Začína fúkať. Robia sa balíky a snažím sa vždy schovať a zavesiť sa do háku, ale obmedzovať sa nenechám a predbieham kde sa dá. Je to organizovaný chaos, z ktorého sa dá získať, alebo stratiť. Raz takto vybieham do predu. Zrazu sa po hodnej chvíli obzriem a za mnou desať chlapov v háku. Špiny! Ale marš všetci dopredu! Za babou sa budú ťahať v háku! Naznačujem, že: "hybaj, hybaj." Rakušák teda ide dopredu a so sprisahaneckým úsmevom prehodí cez rameno: "Saméhu sa ide zle, že?" Blbe, áno v prípade, že by som šla sama. Bohužiaľ však idem "v" balíku, ktorý sa vezie za mnou, lebo vaše mäkké rakúske zadky sa nechcú striedať.
Stále sa dupe veľmi rýchlo, ale dostávam sa do partie 4-5 chalanov a tých sa držím ako hladný kliešť. Nohy ma pália a cítim, že využívam svalovú hmotu naplno. Ale nesmiem povoliť, lebo som stratená. Začína tuho fúkať. Smerujeme na Maďary. Držím sa stoj čo stoj. Jedna myšlienka - DRŽ SA ICH. Ideme v dopravnej zápche dolu z maďarského hraničného prechodu, horu dolu lesnatou pahorkatinou na maďarskej strane jazera - drž sa ich. Zjazdujeme telo na telo v balíku, ak sa niekto vysype, ideme všetci. A ten maďarský asfalt, to nie je šmirgel, to je strúhadlo - drž sa ich. Fľaša na zemi, aj s odtrhnutým držiakom, chlapík LTT (len tak tak) prekľučkuje, balík frčí ďalej - drž sa ich. Na nič nemyslím, úplná tma, prvoplán, som v stave kôrovca - drž sa ich.
V polovici maďarskej strany sa "drž sa ich" mení na "vydrž do občerstvovačky". To máme za sebou 30 km. Vydrž do občerstvovačky. Ideme balík asi piati-šiesti a zrazu vybehol obrovský pes z pravoboku. Prvý sa prudko vyhol do ľava, ja druhá do ľava a dupem na brzdy a za mnou už len krik a brzdenie. Našťastie to všetci ubrzdili. Vydrž. 35km. 38. Vydrž. 40km. "Vydrž" sa zmenilo na "Kedy to už bude?". 45km. Už by fakt mohla byť. 48km. 50km. 55km. KEDY???
Koncom Maďarska strácame za sebou balík a ostávame so Špicou sami dvaja. Fúka ako besné. Idem v háku. Pri voľnobehu mi nerapká kazeta, takže ma nepočuje a azda o mne ani nevie. Inak bude chcieť striedať a ja nechcem striedať ani za boha ani za národ. Nemôžem. To nezvládnem. Keby som vystriedala, dlho to nevydržím. Vchádzame do Rakúska, ja stále v háku. Už o mne vie, obzrel sa. Som ako chvost, nepustím ho ani na 10 cm dopredu. Chlapík dupe a ja za ním. Predbiehame ostatných. Dlho to už nevydržím! Vietor stále fúka v silných nárazoch. Nevydržím. Nevládzem. Budem mať kŕče čochvíľa. Zadok si vôbec neuvedomujem, stehná mi ide teraz urvať od kosti. Nevydržím! 55km. 60km. Už nevydržím. Musím niečo urobiť. Pridám a prídem dopredu k Špici a vravím, že mi je lúto, ale nemôžem vystriedať, lebo pôjdeme 25 km/h a hneď zdochnem. "Jasné, v pohode", odpovedá Špica, "len nevládzem ísť rýchlejšie..." ...!!!!.... Ja asi zomriem už. 64km. HURÁ!!! Môj sen, moje túžby boli vyslyšané. Občerstvovačka. Exujem pol litra malinovky, banán a frčíme ďalej. Stáli sme asi 2 minúty. Tvárim sa, že som "úúúúplne v poho", ale je mi do plaču. Vietor fúka do chrbta a valíme 42-48km/h. Nohy bolia ale kŕče zatiaľ nemám. 80km. Ešte 46. Čo som komu spravila.
Snažím sa plne vychutnávať luxus chrbtového vetra, predstavujem si ako blahodárne vplýva na moju psychiku, moje naštrbené nervy sa zaceľujú, a ja to skutočne cítim. Prichádzame však k rozhodujúcemu kruháču. Točíme sa proti vetru. Policajti zastavili frekventované cesty, len kvôli nám dvom, tak sa tvárim drsno. Sekundy slávy ako prechádzam popred zvedavé tváre z áut vypršali. Ideme proti oceľovej stene, udrela do nás železná opona. Akoby sme vyhodili tonovú kotvu.
Začínam sa pripravovať na najväťčšiu krízu storočia. Dupem do pedálov, ale proti vetru mám pocit, že stojím. Neustále si hľadám fleka za mojou Špicou, lebo vietor v nárazoch mení smer, a hľadám si závetríčko. Celý čas premýšľam, že nech sa mám akokoľvek zle, ten predomnou sa má podstatne horšie. Prebiehame okolo občerstvovačky. Kde si bola prvých 60 kilometrov??? "Potrebuješ zastaviť"? pýta sa ma Špica. "Nééééé", hrdinsky krútim hlavou a prehĺtam slzy. Nezastavujem mám spoždení. Kilometre ubiehajú krvavo pomaly. Miestami sa musím natiahnuť, prehnúť, vystrieť nohy. Kríza. Tupo hľadím na zadné koleso mojej Špice, donekonečna hľadám závetrie, zomieram už fakt. Obiehame viacerých, i takých, čo ma predbehli ešte na začiatku. Chvíľami sa niektorí chytia do háku ale nevydržia tempo. Aj ja dva krát strácam svoj hák. "Počkáj, héj, počkáj, neuchádzaj mi!" kričím v duchu, ale cez pery sa nevládze vydrať ani hlások. Ale Špica ma vždy počkal. Tohto človeka mi originál zaslal boh.
Posledná zákruta. 8km do cieľa. Už to bude! 7,5km. Už! 6,5km. V tej dedine je cieľ. 4,5km. Nie, tak v tej druhej. Zomriem! 3,5km. ZOMRIEM UŽ! 1,5km do cieľa. Už ledva existujem. Skutočne som na dne svojich fyzických a duševných síl. CIEĽ! Do cieľovej pásky sa držíme so Špicou za ruky. Ďakujem za všetko, zosadám z biku. ...... ..... ..... Čo teraz ..... .... ... . Som v cieli. ... Som tu. ... Už nedupem. ... Žiadny vietor. ... Už nikam nejdem. .... Som tu. .... V cieli. .... .... ... HURÁ !!! .... ....
Po 15 minútach sebaresuscitácie mi konečne dochádza, že som skutočne v cieli a všetkému je nadobro koniec. Papám jabĺčko, vodičku, banánik, vodičku, špagietky, vodičku, všetko čo vidím. Svet je gombička.
