Pozerám cez okno a v ruke zvieram lístok do Žarnovice. V Žiari nad Hronom autobus nestojí, tak som si vybrala Žarnovicu. Uvidíme, čo spravím tam.
Východ slnka, je šesť hodín ráno. Prešlo veľa vody v potoku, čo som naposledy videla východ slnka. O takomto čase sa zvyknem pregúliť na chrbát, aby som si vyležala novú cestičku vo vlasoch. Nádherná oranžová guľa. Celkom mi ukradla moju pozornosť a pripútala môj pohľad. Je krásne. Také svieže, trochu zaspaté, ale plné energie a odhodlania hnať ďalej baraní záprah po oblohe až do večera. Ešte nie je silné, dá sa doň pozerať. Oči nebolia, pohľad nepáli, slnko je v túto chvíľu milosrdné. Milujem jeho milosrdnú fázu, večer a od teraz i ráno. Dnes ho uvidím iba kratučkú chvíľu. Pokiaľ prebehne tú malú štrbinu medzi horizontom a oblakmi, sivou hradbou, hore. Potom sa skryje za závesy dažďodarcov a bude pokračovať svoju cestu v anonymite.
Vychutnávam si túto oranžovú chvíľu ako silný Roibos v priesvitnej šálke. Už viem prečo Roibos vonia bergamotom, pretože bergamot je vôňa slnka, solar plexu. Ľúbim Roibos. Zišli sme z kopčeka do dolinky skrytej za vysoké topoly. Viem, že keď vyjdeme hore na kopec, už tam tá usmiata oranžová guľa nebude. Kým sme sa vyšuchtali na kopec, zaspala som. Oblažujúce driemoty po nie najlepších posledných troch nociach. Aspoň sa trochu vyspím v hrkotavom autobuse trmácajúc sa do Žarnovice.
Chlapík za mnou začína "pilovať". Vytŕha ma to z môjho relaxu. Otváram oči a všetko je modré. Zem ako zrkadlo odráža farbu mrakov a je celá modrá. Modré je poorané pole, tráva pri ceste, kopce v opare, modré sú aj domy. Bože, ako len chrápe! Aj ja chcem! Aj proti vôli sa mi na tvári vylúdi úsmev. Je to nádhera. Ten cudzí spánok ma ešte viac uvoľňuje ako utekajúca krajina za oknom. Preč, idem preč. Idem niekam, kde sa vyspím.
Zavriem oči, zase a opäť. Chcela by som sa vyspať v takých veľkých babkiných duchniach, do ktorých keď skočíš, vyletia z nich kúdoly husacieho peria. Ako v čiernobielych československých filmoch.
V Žarnovici som si dokúpila lístok do Zvolena. Som zvedavá, kam to bude potom.
Stojím vo Zvolene na stanici. Keď som konečne zaspala, ujo autobusár ma zobudil, že ak chcem ísť ďalej, musím si dokúpiť ďalší lístok. "Nie, ďakujem, vystúpim." A tak stojím vonku a cítim sa bezcieľne, rovnako ako táto celá cesta je bezcieľna. Chytím neviditeľnú ruku starého otca : "poď ideme pozrieť tankový vlak do parku".
Ja viem, že si pri mne, aj keď ťa nedržím. Viem to. Zomrel si tak nečakane a rýchlo. Tie roky, čo sme spolu bývali, bojovali s mojimi zadaniami na výške, smiali sa na televíznom programe, upratovali večný neporiadok, hrvali sa o výšku hlasitosti telky-ty si už bol vtedy nahluchlý nezahováraj!, to večné - čo budeme jesť?, to boli moje najkrajšie roky v živote. Najpokojnejšie, najšťastnejšie. Viem, že to vieš. Prichýlil si ma k sebe, aj keď si nikdy nepochopil, prečo som odišla z domu. Nikdy si sa ani nespýtal. Za to som ti vďačná. Za tie roky, sme sa ani raz nepochytili. Boli to roky duševného relaxu. Kopili sa nám riady v umývadle, robila som generálne zmeny v byte, v ktorom si býval sám už 22 rokov, kúpili sme si vysávač, ale bola to taká harmónia. Hmatateľná, citeľná. Bol si mi vzorom a navždy ním aj ostaneš.
