Oči dve prázdne jamky, z ktorých vanie studený vzduch

Bolesť v srdci je taká obrovská. Nie, nie je v srdci, je v celom tele. Srdce nie je dosť veľké aby všetko vstrebalo. Tá bolesť je v prstoch, v slzných kanálikoch, v hrudi, v šklbajúcom sa dychu, v tyku v ľavej ruke, je v hlave. Nedá sa to ani bolesťou nazvať. Je to niečo, čo zabraňuje nadýchnuť sa, sedieť vzpriamene, zdvihnúť oči do výšav prírody. Otočiť kútiky úst smerom k Bohu, pridať do kroku, tešiť sa s celým svetom. Celé telo, myseľ, všetky myšlienky sú tlačené dole, do zeme. Ruka mimovoľne pribehne na pomoc oku, z ktorého sa vykotúľala slza. Horúca, obsahujúca celé tie roky. Slaná a ťažká ako balvan priviazaný k nohám.
Štyri roky som s ním žila v jednom byte, tvorili sme jednu domácnosť, a vďaka nemu aj harmóniu rodinného krbu. Rozumeli sme si ako nikto. Vyrovnávali sme naše nedostatky a podporovali dobré stránky. Pomáhali sme si navzájom vo všetkom. Rozumeli sme si aj bez slov. Tolerancia bola v našom spolužití tretí do trojuholníka. Stála za každým našim činom, slovom. Prežila som s ním jedno z najkrajších období v mojom živote. Teraz leží na posteli, stratený v perinách, stratený v mysli, stratený sám v sebe. Má rakovinu pľúc, v konečnom štádiu.
Čulý ako vždy, zaneprázdnený, priateľský, spoločenský. Milovaný, nepostrádateľný. Postrádateľnosť stráca na svojej váhe. Milovanosť na jej úkor váhu zvyšuje. Je polovičný, oči mu nápadne vystupujú z tváre. Zlyhali mu hlasivky, takmer nerozpráva. V očiach, ktoré už pred nejakou dobou obrátili svoj pohľad do vnútra, sa nezračí nič.
Nie, nie nič. Veľa! Je tam bolesť. Neuveriteľná, neopísateľná fyzická bolesť. Nepomáhajú ani morfínové náplaste, ktorými má polepené celé ruky. Je tam zbytok z jeho povahy, z jeho životnej radosti, z lásky ku všetkému. Chuť horúcej rannej kávy s novinami, vína s kamarátmi, obľúbenéj detektívky. Sú tam portréty jeho rodiny, ktorú už nespoznáva. Zbytok všetkých životných zážitkov, zaujímavých i bolestných, ale aj veselých. Áno je tam mizivá stopa po všetkej radosti, ktorú v živote pocítil. Je to ako keď človeka okradnú o všetko čo má. Prázdnota. Absolútna prázdnota.
Jediné čo v očiach nie je, je nádej. Nádej jednoducho s ním vypovedala zmluvu, zradila ho, opustila. Vysmieva sa mu do tváre spoza plota. Vyciera zuby a drží plátno, na ktorom sa premieta: ...keby..... V mieste filmu, kde sa usmieva a je zdravý, vypne prúd, škodoradostne zareve a ide preč. Otočila sa mu navždy chrbtom a už ju nijako nedostihne. Ide opačným smerom.
Z prasknutých pľúc, ktoré sa trhajú ako staré obnosené bavlnené tričko, neustále čerpajú krv. Obyčajná červená. Má však niečo, čo krv z porezaného prsta nemá. Nosí v sebe kód. Kód smrti. Smrť prišla za ním ako šelma, ktorá ucítila železitý pach, spojený z hnilobnou príchuťou zhubného temna, zákerne plaziaceho sa telom. Pomaly sa plíži tenkými vlásočnicami aj do tých najzažších miest tela. Paralyzuje všetko, aj myseľ.
Čaká on, čakáme my, čakajú lekári, čaká aj Smrť. Na čo čakáme? Lekári už nečakajú, povedali približný časový odchod. Smrť nečaká. Osobnosť ako ona nečaká. My nečakáme. Žijeme s ním, pomáhame, utišujeme, obliekame, milujme. V tichosti plačeme, prosíme o nemožné. Ponúkame seba za neho, vraciame všetky naše radosti, lásky, úspechy v zástavu za vrátenie času, kedy sa všetko dalo zmeniť. Silné slová sa nám hrnú do hlavy, plné dusivého nutkania v plač, plné prosieb aby neodchádzal vzápätí vystriedané prosbami aby sa skončilo jeho utrpenie. Ale nie slovo čakať. Na čo čaká on?