Notoricky pokojne a s úsmevom. Ten úsmev sa mu už nezmazateľne vryl do tváre. Nezakryje ho ani krátke šedivé strnisko, hlboké vrásky, ohoretá tvár, ani vlnený šál. Ten úsmev tam je vždy. Jeho úsmev je práve to, čo vám ostane zreteľne visieť v mysli. Človeka nevidíte, len ten úsmev. Je to niečo nepokojne nástojčivé, ako keď cítite upretý pohľad mŕtveho cez zavreté viečka. Pohnete sa kdekoľvek, vidí vás. Mám pocit, že jeho úsmev už nikdy nič nezmaže zo starcovej tváre, ani smrť.
S týmto úsmevom, mierne nakláňajúc sa doprava pri každom kroku, každý deň ponúka časopis na predaj. Drží si ho na hrudi, akoby ho ani nechcel predať, a igelitový obal časopisu ho chráni proti mrazivému vetru tiahnucemu z vodnej hladiny jazera. Za celý čas som videla jediného šoféra, ktorý si časopis od neho kúpil. Ale videla som veľa krát ako mu ružová teplá ruka, tak veľmi v kontraste s jeho stareckou, mrazom skrútenou rukou s veľkými hánkami a ohoretou kožou, podala mincu. Tie dve ruky sa spojili, aby jedna druhej pomohla.
Ale väčšinou sa len ukloní s tým svojim úsmevom a podíde ďalej, časopis stále držiac na hrudi. Niekedy mám pocit, že celý mesiac drží v rukách stále ten jeden časopis. Spomenula som si na predavačky v obchodoch. Ako ma vždy prekvapí, keď je ženička za priehradkou príjemná a milá. Keď sa usmieva, hoci toho má už plné zuby, hoci kvôli tomuto humbugu nenávidí celý tento svet a najviac sviatky, ale pred prídete k pokladni, tak vždy vyhrá ten svoj malý vnútorný boj, prekoná samú seba a usmeje sa na vás. Prehodíte pár slov, a nie, nesťažuje sa, a vy s pocitom prekvapenia ako to dokázala, idete domov naplnení odhodlaním dokázať to isté ako ona, každý deň.
Podobný pocit som zažila niekedy teraz v posledných dňoch, keď ma oslovil na inom mieste ale veľmi podobný predavač rovnakého časopisu ako starý pán na križovatke. Prišiel ku mne zo svojho predajného rohu, rovnako vyrovnanou a mierne doprava napádajúcou chôdzou, a chcel mi ponúknuť časopis. Odmietla som a pekne poďakovala. Zaprial mi pekný deň, ja jemu a chcel odísť. Úsmev mu však z očí nezmizol, len si tak ironicky povzdychol: „To je dnes deň Blbec."
