Situácia z posledných dní ma prinútila zatiahnuť ručnú. Potrebujem zastaviť, v sekunde. Teraz. Čo sa deje? Kam idem? Kde ma to tlačia? A čo vlastne chcem? Potrebujem odpovede. Chladnú hlavu, čistú myseľ, žiadne odkladanie, žiadne potlačovanie naliehavých otázok na "lepšiu príležitosť".
Zhasla som svetlo, sadla si na posteľ a nič. Iba ja a ticho. Toto mám najradšej. Niekde som čítala, že pre hĺbkovú meditáciu je dôležité naučiť sa dýchať tak, aby to nebolo počuť. Doslova. Dych je tak pomalší, hlbší, omnoho dlhšie nádychy a výdychy. Dych je brána do človeka.
V tej tme sa mi začali pred očami obrovskou rýchlosťou mihať obrazy, ľudia, situácie, pocity, zvuky, minulosť, chlad, teplo, proste všetko, čo človek zažije a precíti vnemami. Rýchlo a zbesilo. Bez náväznosti, bez obsahu, bez pointy. Vypúšťam ventily. Kto si? A čo vlastne chceš? Pomalinky sa myšlienky ukľudňujú a začínajú mať zmysel. Zabieham do Začiatku. Začalo to niekedy koncom jesene. Jeseň bola prekrásna. Farebná, pokojná, plná očakávaní, entuziazmu a naivity. Spomínam si na niekoľko fotografií, ktoré som vtedy spravila, pokúšajúc sa zachytiť na nesmrteľný "film" farby, ktorými nás vtedy vítala Príroda.
V čudne živých obrazoch sa mi pred očami začína odvíjať príbeh:
Som malý dubový list, som súčasťou systému Strom, som členom spoločenstva Koruny. Narodil som sa na tomto Strome, v tejto časti Koruny. Naučili ma, že existujú hranice, existuje "každý má svoje miesto" a existuje "každý má svoje určenie". Každé ráno sa listy v Korune zobudia, pracujú od svitu do mrku, spoločnosti Strom odovzdávajú produkty svojej práce a tá im zabezpečuje "miesto", ktorého polohu určili zvyky a "tak to bolo odjakživa", a umožňuje im žiť. Žiť tak, "ako sa to bežne robí", ako každý, priemerne. Majú svoje istoty, majú svoj účel, svoj význam, každý sa cíti byť potrebný, pretože pocit byť potrebný je jeden z najzákladnejších pocitov uspokojenia a bezpečnosti listu. Podriaďujú sa určitému systému a preto mu veria, pretože nik nepracuje dobrovoľne pre niečo, nik nežije v medziach niečoho, v čo aspoň trocha neverí. Veria "dôkazmi a vekom overený" systém, v jeho viac-menej spravodlivosť, veria v moc, ktorá riadi všetky bytosti v lese, veria v Prírodu, vidia jej zásahy, jej zákony, aj keď ju nikdy nevideli. A každý večer idú listy spať. Zaspávajú v mieri, s myšlienkou: "keď sa ráno nezobudím, som spokojný".
"Nie! Nie som spokojný!", hovorí si malý dubový list každý večer pred spaním, aby sa určite na druhý deň zobudil. Nie je to "s ničím nespokojná duša", akoby ho mohli ostatné listy nazvať, je to iba neškodný uzlík, ktorému nebude stačiť jeden život, od jari do jesene "tak ako každý", aby našiel všetky odpovede na svoje otázky. "Nechcem byť spokojný s tým, čo všetci. Neverím, že po jeseni musí vždy prísť zima, neverím, že niečo môže byť "proste tak". Nechcem aby jedinou istotou v mojom živote bolo vedomie, že všetko je dobre naplánované a spravodlivé, že "vždy to tak bolo", a že každý má svoje miesto. Ja nechcem byť ako vy. Každé ráno sa budiť tam, kde som včera zaspal. Zomrieť taký, aký som sa narodil. Hranice tu nie sú preto, aby sa za ne nechodilo, neurčujú "zakázanú zem". Hranice sa vytvorili nato, aby sme vedeli pomenovať to pred nimi a inak to za nimi, oddeliť jedno od druhého, správne pomenovať rozdielne. Žiaden údel, žiadne vymedzené miesto, žiadne zvykmi "overené" spôsoby a istoty, žiadne predurčené hranice v spoločnosti nie sú."
"Pekne rozprávaš, malý list, máš krásne sny. Choď za nimi, aj my sme chceli kedysi takí byť, chceme aby si dosiahol, to čo chceš, dozvedel sa to, čo sme chceli aj my."povedali ostatné listy Stromu. "Kaď sa vám moje sny páčia, keď vravíte, že aj vy ste také mali, prečo ste tu? Prečo sa budíte takí, akí ste zaspávali? "Zistili sme, Strom mám povedal, Príroda ukázala, že naše sny sú iba snami. Sloboda, o ktorej rozprávaš ty, je iba sen, idea, zúfalá snaha Stromom, ktorý tvoríme, odsúdená na zánik, pretože tak sme sa kedysi veľmi dávno rozhodli. Ak nechceš zomrieť v mene Slobody, ži v mene Stromu. Ak chceš byť slobodný, ži proti Prírode, nezobudíš sa zajtra ako list, ako my, ale ako niečo iné a zomrieš, pretože tak "je to odjakživa", tak to sme to kedysi veľmi dávno určili."
"Chcem byť slobodný, žijem len preto, aby som našiel a spoznal Slobodu, kdesi za vašimi hranicami. Za svoju slobodu, ktorú budete akceptovať, a za vašu slobodu, ktorú mi vy na oplátku budete preukazovať, som ochotný podstúpiť akúkoľvek obeť, pocítiť akúkoľvek trpkosť, pretrpieť akúkoľvek duševnú bolesť. Keď ma zavriete do ohrady svojich zvykov a regulí, uzavriete okolo mňa škatuľku vašich predstáv o mne ako dubovom liste, keď budem celý život ten malý dubový list a nikdy neprekročím hranice, ktoré mi spoločnosť, zvyky, Strom či Príroda vašimi ústami uvalila, pomaly zomriem. Pretože viem, viem!, že môžem byť omnoho viac. Hoci som sa narodil ako list, môžem byť Ygdrasil."
Malý list bojoval za svoje sny, vyhnali ho, odsúdili, obdivovali, niektorí podporovali, niektorí zatracovali, niektorí tajne v kútiku duše tiež chceli to, čo on, a premýšľali ako zmeniť svoj život, iní závideli, jedni pomáhali, jedni sa otočili chrbtom. Bol sám, hoci mal mnoho listov okolo seba, ale nebol osamotený, bol sám. Hovorí sa, že v núdzi poznáš priateľa, zatiaľ čo v hojnosti sa ostatní len falošne pridružujú k tvojmu úspechu. Niekde sa zase vraví, že ozajstných priateľov, ktorí ti úprimne prajú a nezávidia, poznáš keď sa máš dobre, pretože keď sa máš zle, tak sa za falošnou maskou ľútosti a pomoci zbehnú okolo teba rovnaké existencie, ktoré v skrytej vnútornej úľave, že nie sú sami, s otvorenou náručou vítajú ťa do spolku Nešťastných, Opustených, Zlomených, Smutných ... a neskôr naozaj začal prekračovať hranice, každému ukázal, že to naozaj ide, hoci nikdy nič nerobil kvôli dokazovaniu niekomu niečo, na vlastnom živote ukázal, že to môže byť inak, že to dokáže každý, ... a zomrel. Pretože "tak to bolo odjakživa", pretože hoci pred očami všetkých prekročil svoje hranice, nedokázal prekročiť hranice ich myslenia, hranice spoločnosti. Spoločnosť ho v mene Slobody zabila.
ps:príbeh malého listu je podstatne zredukovaný do limitov jedného článku. ak raz bude záujem o celý príbeh, uzrie svetlo sveta :).
