V podstate tomu skôr dopomohla náhoda. Náhodou som narazila na jeden blog na Sashe, hoci som si na to klikla len preto, že to písala moja kamarátka. A bol to zásah z hora. V článku baba písala o robení pohľadníc a všelijakých ručne robených obalovinách a prkotinách a jedna vec ma mimoriadne zaujala - papierová darčeková škatuľka. To je ono! Zabalím mydielka po viacero kusoch do darčekovej papierovej škatuľky, z pekného papiera, so špagátikom a bude to super! Takto vznikla celá idea. V článku boli aj krok-za-krokom fotky ako sa taká škatuľka robí, ale čo bolo oveľa podstatnejšie - bol tam link na youtube video. Žiši, aj takéto veci sú na youtube? Moje obzory sa rozšírili o 100%. O ďalších 100% sa rozšírili, keď som sa dva týždne lopotila s výrobou jedného krému. A potom mi opäť jedného vyčerpaného večera napadlo: „Veď kukni na youtube!" A k môjmu prekvapeniu, nad vlastnou blbosťou, bol samozrejme celý návod pekne na videjku. Tým započal dlho zadržiavaný ošiaľ objavovania, keď som si našla video ako sa robí francúzsky vrkoč (ja som fakt netušila o čom sa bavia otec a dcéra v tej reklame na prací prostriedok) , make up alá Lana del Rey a tvarohová torta (nikdy predtým som takú nerobila ... a ani tak mi nevyšla).
A tak som si pozrela sto ... dvesto videí! (nikdy nevieš, či v tom ďalšom nie je použitá dáka iná - ľahšia- metóda)... ako sa skladajú škatuľky. Potom som si zobrala papier a systémom play-pauze-zlož-play som prvú škatuľku vyrobila. Bolo rozhodnuté. Po pár dňoch vyberania obrázkov a skladania uzreli svetlo sveta štyri škatuľky. Vyzerali asi takto:
Bola som s nimi maximálne spokojná. Pocit šťastia, že sa mi podarilo vyrobiť čosi fakt podarené, ma zalieval až po uši. Hneď som si ich všetky pofotila a hodila na net. Tešila som sa s nimi snáď každý deň. Naposledy som čosi pekné a hádam i použiteľné z papiera vyrobila ako dieťa na základke. Normálne škoda, že som nikdy nechodila do takých tých kreatívnych dielničiek, vravím si pri pohľade na moje škatuľky. Po pár dňoch, čo sa prvé prototypy voľne povaľovali po byte a totálne zavadzali, prišiel môj muž a zamyslel sa. „Neni to ono," poznamenal a odišiel.
Zúfalka je slabé slovo. Vrchol môjho tvorstva neni ono? Ach ja úbohá. „Veď máme doma dvadsať výslužkových škatúľ ešte z našej svadby, tak dačo s nimi vykúzli," poradil mi muž keď videl tú moju zúfalú tvár. Vykúzlila som to, že som výslužkovú škatuľu zložila. „Ale veď si ju len zložila! Dačo s ňou urob," podpichoval moju kreativitu muž. Dačo dačo, ale čo? Čas bežal a Vianoce sa ku mne rútili ako indický vlak na stanicu. Ak to chceš drahá stihnúť dať do ponuky ešte k TÝMTO Vianociam, to bude treba kopnúť do vrtule. Nakoniec som vybičovala svoju myseľ na maximum a po jednom výnimočne náročnom dni v práci, keď myseľ šrotí ako besná ďalej, mi môj muž poslal link na výrobcu krásnych bielych kartónových škatuliek, a to ma konečne nakoplo. Ako adrenalínová injekcia do srdca.
Naskicovala štyri obrázky nových škatuliek. Streli sme sa s odborníkmi na výrobu a dizajnérmi a už to fičalo na plné obrátky. Prišli prvé prototypy a potom druhé. Muž vždy poskladal, polepil a skúmavým okom to dôkladne vždy preskúmal. Všetko muselo byť stopercentné. Nakoniec všetky štyri návrhy prešli tenkým sitom rentgenového pohľadu môjho muža a škatuľky konečne šli do výroby.
Moje srdiečko poskakovalo ako dieťa nad vianočnými darčekmi. Také sú krásne! Také dospelácke. A zaberajú tak veľa mesta v byte! Ale nič nevadí. Aj keby traktory padali, všetko jedno, hlavne že sú na svete. A ako vyzerajú? Asi takto:
Tak čo, podarili sa? ;)
Viac tu: https://www.facebook.com/ApplesHandmadeSoaps
A ako by ste chceli vedieť, ako sa také papierové škatuľky vyrábajú, tak takto:
