Konečne sa po dvoch týždňoch zázračne vyčasilo. A aby nám nebolo ľúto, v rozhlasových správach nás hneď zrána ubezpečili, že sa to má zajtra opäť vrátiť do zabehnutých koľají. To aby sme náhodou v emhádéčke, alebo v robote neprejavovali neprimerané nadšenie a nebezpečné pozitívne myslenie, pretože otupení pesimisti s globálne negatívnym pohľadom na budúcnosť sú vždy výhodnejší pre spoločnosť. A preto som sa rozhodla vzdorovať. Dosť bolo dní, keď ešte vonku svietili posledné lúče slnka a my sme ich nevideli. Pretože kým sme sa ráno zavreli v robote, ešte poriadne nevyšlo, a keď sme konečne z tej krtkovej diery vyšli, už bolo dávno preč a vonku sa dobré dve hodiny rozprestierala tma ako vo vreci. Po dvoch týždňoch temnoty som pochopila, prečo severania majú prohibíciu.
Malé červené šípky sa množia v taške. Strihám jednu po druhej. Niekedy mi nejaká vypadne z dlane. Zachytávam sa o tŕne. Niektoré kry sú však úplne bez tŕňov. Môžu byť šípky bez tŕňov? Sú to vôbec šípky? Na iných ich zas za tie tŕne platia. Niektoré šípky sú ako malé jablká. Ešte som nevidela také obrovské guľaté šípky. Iné sú podlhovasté. Jedny tmavočervené, iné úplne oranžové. Vlastne ani neviem aké treba zberať. Niektoré sú mäkké, iné tvrdé. Polovica ich je už kaput.
Slnko sa mi opiera do chrbta a mne, s rukami nad hlavou, v jednej dlani päť šípok, v druhej nožničky, a v oboch rukách zakvačených dvesto tŕňov, kabela na pleci a z vrecka vypadávajúce kľúče, vyráža pot na čelo. Dvadsiateho siedmeho novembra je na krátky rukáv. No, ešte chvíľu a budeme tu mať južanské podnebie. Chcela som sa odsťahovať za teplom, ale tuším ani netreba. Kto počká ma za tri.
Taška začína oťažievať. Bude na čajík. A hádam aj čosi na lekvár. Jožino miluje šípkový lekvár. Keď som zvládla bazový sirup, zvládnem aj lekvár. A veď aj knižku o lekvároch som dostala. Od kamarátov. Pretože mama povedala, že ja som na také nikdy nebola. Takže som sa aj variť v naučila sama. Niekedy mám pocit, že ma kamaráti poznajú lepšie. A recepty na pečenie si hľadám na internete. Také najľahšie. Už som zvládla také to najobyčajnejšie cesto, bez kvasníc a s vajcovým snehom. A odvtedy máme doma stále za dva plechy. Raz černicový, raz ríbezľový, a naposledy jabĺčkový s orechmi. No čo je na tom, poviete si. Ale ja mám pocit, akoby som na plťke objavila Ameriku. „Nie, orechy tam nedávaj, také neľúbim...", konštatuje kombináciu Jojo. A skoro mi neostalo.
Ešte tento kríček pozbieram a už ozaj idem. Od kríčku ku kríčku som sa dostala do takých častí húští nad vinicami, že tu len ja a duchovia lesa tancujú. A ešte bezďáci. Zdá sa mi, že v niektorých (nepichľavých) kriakoch majú svoje doupě. Tráva je poľahnutá, na starom hrdzavom plote sú vyvesené dve tričká a dva svetre. A hádam aj tie úzke chodníčky tu, čo krížom krážom pretkávajú vysokú trávu, budú ich slizké mločie stopy. Čosi za mnou neustále šuští. To budú vrabce tam hore.
No fakt už idem. Kabela ťaží a slnko už dávnejšie zaliezlo za opar, ktorý začínam z predchádzajúcich dní notoricky poznávať. Prudko sa ochladilo. Teplo bolo len akési ľudské pohladenie cez sklo. Štípe ma špička nosa a končeky prstov od zimy. Je čas ísť. Vykročím na chodníček. Na jeho druhom konci sa na zadné postavil obrovský zajac a kuká na mňa. Som skala. Ale prekukol ma. Hodil nohy na plecia a cez vinice odprášil. Veľa šťastia! Pred chvíľou tade šli psíčkari.
„Ty si bola vždy viac na tie športy." No áno. To tak býva, keď sa dieťa jednostranne vedie. Keď som si naveľa naveľa vyžobrala starý pokazený šijací stroj, lebo som sa strašne chcela priblížiť svojej mame, tak som zas nemala odvahu priznať, že sa mi opäť zasekol. A tak som všetko šila ručne. Batôžtek i kabela do školy vyzerali síce ako z chránenej dielne, ale viac sa z mojich rúk vyťažiť nedalo.
Šípky sa s hukotom sypú do drezu. Na gauči je takmer dokončený kabátik na čajník. Teraz to je taká móda. Keď už môžu mať pidi psíci svoju módu a kabátiky, môžu mať aj čajníky. Rovnosť všetkým. Chýbajú už len dva brmbolce. Áno, štrikovanie hladko (bez obratka) bola jedna z tých šťastnejších vecí, ktoré ma mamka naučila. A potom som štyri mesiace v kuse štrikovala, aby som sa jej tým zapáčila. Aby som ukázala, že to viem, a že budem vedieť aj iné veci, ak mi ich ukáže. Farby nehrali rolu. Ani šírky farebných riadkov. Hlavne, že mal šál kilometer. Ani neviem už kde je. Asi som ho vyhodila pre úplný nezáujem.
Šípky sa už sušili na papieri, keď prišiel Jožko večer z práce domov. „To je málo šípiek! Pôjdeme nazbierať spolu." Milujem ho. Mám taký tajný plán. Teda okrem tých dvoch brmbolcov. Bude z čistej vlny a bude mať opäť kilometer. Verím, že teraz skončí šťastnejšie. Ale pssst.
