Otvorila som dvere na byte a dnu som prichytila to isté predstavenie ako vonku. V tmavom pozadí izieb, akoby skrytých pred priezormi okien, sa práve cez ne prerezávalo dnu ostré zlaté svetlo. Dokonalá projekcia veľkého do malého, z nekonečnej morskej hladiny oblohy do papierovej krabice našej existencie. Stojím vo dverách a ostrihané vlasy mi padajú do očí. Jožkovi sa páčia rozpustené. Cítim sa tu zrazu tak novo. Akoby som vstupovala na mäkký koberec novo zakvitnutej lúky, ktorej kvietky som ešte nikdy nevidela. Necítim sa cudzo, ako kedysi predtým, cítim sa novo. Ako opraný uterák, do ktorého človek kedysi utrel svoje použité Ja v snahe začať odznova, a tento raz úplne inak....
Odomykala som dvere, takže nikto nie je doma. Vlastne všetci sú doma. Všetky veci na stole, Jožkove tričká prehodené cez kreslo, rozcuchané periny, plyšové prasa, šálky z ranného kakaa na stole, vibramy pod radiátorom, ktoré Jožko voskoval, aj zaprášené biky pod oknom. Všetko je tu ako sme ich nechali včera, akoby nieslo odtlačok našich pier, našich rúk, akoby všetky tie veci chceli vypovedať o našom živote, akoby teraz ony písali na papier svoje pocity. Ale predsa len tu niečo chýba. Moja polovica. Stačí len maličká chvíľa kedy nie sme spolu a hneď ako slizký kráľ potkanov priplazí sa pocit náhleho vytrhnutia zo sna, obnaženia, akoby zrazu človek stál nahý pred ostatnými, pred všetkými vecami, ktoré sme spolu chytali do rúk, upratovali, prenášali, vytvorili.
Hovorí sa, že na všetko treba dvoch. Aj na to, aby sa človek našiel, cítil človekom, aby sa vôbec vnútri seba i navonok dokázal definovať ako Človek, potrebuje dvoch. Až z projekcie toho druhého, z jeho prezrkadlených túžob, chutí a snov, človek vidí sám seba. A tým zrkadlom, tým jediným bodom, okolo ktorého sa oni zrkadlia a točia navzájom, akoby sa držali za ruky v šialenom kole, a celý svet s nimi, je ... láska.
