A to nebolo ešte ani pol jedenástej, a už vstával. Keďže sa toto takisto dialo nekresťansky skoro ráno, rovnako ako trucovitý rámus fľašiarov, iba som sa prevalila na druhý bok, dávajúc pozor na ruku v dlahe a pandu. Zistila som totižto, že zooterapia naozaj funguje. Keď si môžu chodiť ľahýňať deti na poníky a a slony k deťom, tak na moju ruku tiež môže zabrať nejaká zooterapia. Zo všetkých zvierat, ktoré mám alebo môžem mať k dispozícii, tak napríklad jazvec, medveď, potkan, mačka, pes, veverica, prasa, lev, zvíťazila jednoznačne panda. Nechcem tu teraz robiť reklamu na môj obľúbený internetový tisk Bored Panda, mimochodom mimoriadne podarený, skvelý a úžasný, ale videli ste už niekedy fotky malých panďatiek? Alebo ako sa to povie.... mláďa kobyly je žriebä, mláďa sovy je sôvä, a mláďa pandy? Panďä? No, asi nie. Navrhujem iba jednoducho panďa. No a videli ste už video ako si malé panďa kýchne? Neviem či ešte existuje taký človek. Asi už zomrel na depresie, lebo ostatní čo to už videli, sa smiechom vyliečili zo všetkých trablov na svete. Tak prečo nie moje zápästie? Panda ako nasleduvší osobný fyzioterapeut vyhrala na plnej čiare. Takže keď som sa prevalila na druhý bok, dávala som pozor aby nespadla z postele plyšová panda z Ikei. Dostala totiž mimoriadne dôležitý terapeutický úkol - podopierať v noci moju zasadrovanú ruku.
Napriek úpornému presviedčaniu môjho ja, že teplo a pohodlie postieľky je výrazne lepšie ako zima a nepohodlie, ale plné brucho, kuchyne, sa mi neporadilo ostať chladnou k zvyšujúcej sa intenzite škvŕkania v bruchu. Panebože, človek je predsalen otrokom svojho bachoru. Ako povedal Alan Emanuel Karlsson: „Dejte mi postel, dostatek jídla a sem tam nějakou kořalku a já vydržím všechno." Lenže Alan Emanuel Karlsson večeral s Francom, Trumanom, Mao C´tungom (vlastne ten mu ponúkol len nudle), Kim Čong-ilom (teda vlastne s jeho otcom Kim Il-songom ale v podstate ani ten ho nepohostil), s de Gaullom a Johnsonom, takže ten mal všeobecne iný pohľad na svet. Oukej, posteľ opúšťam práve pre nedostatok jedla.
Deň sa pomaly preklápa cez pomyslenú os 12:00. Mám napísané dve strany postrehov z prvých dní mojej zlomeniny. A vlastne aj prvých dní v roku. Pretože som sa svoje zápästie rozhodla rozdeliť vodvoje práve 01.01.2014. No? Kto je tu pán? Kto si takúto frajerinu dovolí práve na Nový rok, nech zdvihne ruku. Pokojne aj tú bez sadry. Mám pocit, a teraz neviem, či sa mám utápať v sebapýche alebo v zúfalstve, že z tej potemnenej diváckej sále so stovkami divákov by sa na takýto moderátorský silvestrovský šprím zdvihla ruka iba jediná. Tak mi napadá jedna veta, ktorú napísal Werich vo svojich spomienkach na Italské prázdniny, keď opisoval pravidelné kŕmenie holubov v Benátkach mestským zriadencom v uniforme: „Nedočkavci vzlétli a vzniklé letky začali kroužit. A protože radostná holubí nedočkavost jest spojena s uvolněním jistého svalu, mnoho turistů na náměstí se zastavovalo v pohoršeném údivu: ,Proč zrovna já?´ ". Ale skôr než upadnem v sebadeštrukčnú depresiu spojenú s vidinami toho najhoršieho roku v mojom živote, v ušiach mi zazvonila ďalšia veta. Tento raz od známeho Alana Karlssona: „Všetko je tak ako je, a bude ako bude."
