Je to dub a volá sa... neviem ako sa volá. Zatiaľ som nenašla dosť odvahy sa ho to spýtať. Je to ako keby sa človek chcel spýtať 85-ročného starca ako sa volá menom. Prišla som za ním, volal ma keď som išla okolo. Volal, trepotal tisíckami malých smaragdov vo vetre a tešil sa, že ma vypočuje. Tešil sa, že ja sa budem tešiť. Tešiť na každé naše ďalšie stretnutie, na cestu k nemu, na slová, ktoré mi povie, na odpovede, ktoré od nemo dostanem. Tešiť sa na to ticho.
Áno ticho. Ticho ako ho boh stvoril, nie šum nočného mesta, nie tikanie hodín v tichom byte, nie mĺkve postavy v autobuse. Ticho také, že počujete slová. Slová rozhovoru. "To sú tvoje myšlienky, ktoré naivne vkladáš do úst stromu." Nie, nie sú to moje slová. Je to ako dabing. Cudzí hlas, ktorému rozumieš a je ti povedomý. Nepoznáš ho ale miluješ ho. Ako novonarodenec počúva slová svojej matky.
Usmieva sa rovnako ako matka a prekrásne vysvetľuje otázky zračiace sa v mojom spýtavom pohľade. Nemusíme sa len rozprávať. Niekedy je to len môj monológ. Podobne ako plačúce dieťa prekričí chlácholivé slová svojej matky, ja svojím zúfalým monológom zahltím tichosť priestoru a neprijímam odpovede. Ani nechcem. Chcem len aby ma niekto vypočul, vypočul bez robenia grimás, tvárí, vytvárania postojov, vyjadrovania názorov. Ticho stojí a trepoce listami. Ako keby sa usmieval nahlas.
Usmieva sa na človeka, s niečím čo sa nazýva láska, ale nie taká, na akú sme zvyknutí u ľudí. Je to niečo celkom iné. Táto láska nevyviera len zo srdca, z hrude, ako ľudská, ktorá rozbúši hladký sval, rozprúdi krv, robí závraty, zrýchľuje dych, zapotí dlane. Táto nechá človeka zdanlivo bez zrýchleného dychu, bez bláznivých myšlienok šialene krúžiacich v hlave predbiehajúc jedna druhú. Urobí človeka kľudným, tichým, pokojným, naplní ho istotou, ktorá sa nedá porovnať s nijakou istotou dosiahnutou ľudským konaním. Ale nespraví ho pokorným.
Naplní človeka silou, odhodlaním tvoriť, milovať, kráčať poľom buriny a bodliakov, bojovať. Bojovať za seba, za ostatných. Napriek všetkému sa nikdy nevzdať. Raz som prečítala jednu vetu, ktorú povedal letec, ktorého zostrelili :"Kto sa vzdáva je stratený." Ostala mi navždy vyrytá do mramorovej tabuľky mojej mysle.
A tak sedím, ticho, pokojne, nepočujem ani svoj dych, ani šum letnej lúky. Počujem len trepotanie miliónoch malých smaragdov ...
PS: Tento článok som dala ako súkromný, pretože vzťah človeka k niekomu (alebo niečomu) nemôže byť známkovaný alebo hodnotený.
