Prezliekam sa vo firme na záchode, pritesnom aj na umytie rúk, sadám do auta a zdrhám. Slnko vytúžene páli do očí. Potrebujem pohyb, veľa pohybu. Tri dni pršalo, olovené mraky zakrývali vesmír ako veko rakvy, depresie dosiahli rekordne hlbokého stavu, asi ako u Fínov, a teraz zrazu svieti žiarivá sýto žltá guľa. Pustite ma z reťaze, musím preč, musím utekať kamsi. Až sa mi budú triasť nohy, pľúca šklbať von z hrude, slezina bude na kolenách prosiť o nového majiteľa ... veď to poznáte ako to vyzerá, keď si idete zabehať.
Vo viniciach nachádzam skvelé nové parkovacie miestečko. Obúvam nebíčkovo modré maratónky a zamávam zbohom autíčku. „Vo viniciach" nazývam viničnú vilovú oblasť od „nad Figarom" po Krasňany. Dnes idem bádať. Ako malý pirát s páskou na oku v plechovej vaničke na dvore, idem ja objavovať v Karpatoch. V tomto našom Kamzíčom vŕšku, prelezenom cestičkami ako kopček mraveniska. Cez leto je veľa chodníčkov zapadaných lístím a ťažko sa odhaduje kam vedie ktorá cesta okolo sveta, a či vôbec niekam. Teraz v snehu poľahky badať obľúbené trasy Bratislavčanov.
Vyberám si chodníček, uvidíme kam ma nohy donesú. Nechám sa viesť udupanou bielou čiarou, je to ako rozbaľovať Kinder vajco. Hore, doľava, doprava, doprava, hore, dole, doprava, rovno, cez Slamenú búdku, doprava dole, dole popri potoku. Stretám veľa psíčkarov. Vysoký, nízky, biely, hnedý, modrooká maďarská vyžla, yorkshire, pitbull, malý vlčiačik. Najlepší bol pitbull, také bulo, veľké ako stolík v obývačke, ale tak sa chcel hrať div ma nehodil do snehu. „Má rád bežcov!" smeje sa majiteľka, a ja rozmýšľam, že či v miske. Po chvíle druhý krát stretávam tú istú tetu s fúzačom. Ona šla rovno dolu, ja som ju obehla širokým oblúkom. „Bože, vy ste rýchla ako indiánske šípy!" „Práve si hovorím, že svet je malý," usmejem sa na tetu s nordic walking-ovými paličkami a thermo šatkou na čele.
Začína sa stmievať a ešte stále bežím kamsi dolu kopcom, už dosť dlho, popri potoku. Kde som? Stopy v snehu sú staré, dvaja bikeri, dva páry nôh, nikto tadiaľto nedávno nešiel. Za hustého šera sa dostávam konečne do viníc. A kde som? Nižšie výhľad na vysvietenú Bratislavu je nádherný a hlavne praktický. Podľa osvetlených budov v meste zisťujem, že som ďaleko od auta, ale ukľudňujúce je, že viem aspoň to. Zbehnem k železnici, potom doprava a hore. A koniec. Dobieham už za tmy. Vydychujem, resuscitujem sa, a medzitým prichádza na zastávku autobusu dedko so sieťovkou. Šúcha nohami a zdá sa, ako sa stratil. Zdravím, ale bez odozvy. Ide dozadu a sadne si do hustej tmy plechovej zastávky.
Zberám sa na odchod. Pristúpila som bližšie k zastávke a volám: „Ujo, zoberiem Vás dolu na Račiansku, poďte." Žiadna odozva. „Ujo, počujete ma?" Nič. Dedko sedel v tme búdky nehybne ako z mramoru, kamufloval, že tam nie je. Škoda, boh vie kedy pôjde autobus do tejto exotickej destinácie. Miesto starkého prikovaného k lavičke búdky beriem jedného mladého chalana. Je celkom rád. Z Račianskej to má podstatne lepšie.
Teším sa domov. Mokré tričko sa lepí na sveter, ten presakuje potom. Vyhrievam sa na sedadle a škvŕka mi v bruchu. Doma ma čakajú sucháriky s nátierkou. Mňam. Dnes to bol úžasný výlet... Taký detský, taký usmievavý, a taký krásny ....
