„Chalan", odpovedal obyčajným už zmutovaným hlasom mladý. „No, kozy nemáš, tak budeš chalan, ale vyzeráš úplne jak baba," začali sa neskrývavo chechať. Mladý si začal miesto štipľavej odpovede roztržito uhládzať ofinu, na smiech ostatným, ako dolfi po prejave. „Bojuj za svoj štýl, ty fazuľa", hovorím mu v duchu. „Keď máš svoj štýl, a si o ňom presvedčený, tak ho neoblomne prezentuj, a nie aby si sa tu klátil pri prvom výsmechu", hryziem do pohára aby som to nepovedala nahlas. Keď bude mať chlapec 30 a stratí svoj štýl, nemusí to znamenať, že dospel. Ale aj stratu záujmov, otupenosť, apatiu, stratu rozhľadu a zúženie názorovej roviny, alebo maniakálnu ochotu pozerať každý večer telku či chorobnú chuť presedieť pred telkou celé víkendy. Aj mi ho bolo ľúto, ale chlapi sa neobraňujú. Chlapi majú bojovať a hrdinsky hynúť.
Napríklad minule jeden tak pekne hrdinsky. Diaľnica, po pol hodine jazdy sa chlapík stále držal predo mnou alebo za mnou ako na lane. Spomalil - predbieham ( dole nohu z plynu nedám ani bohovi ). Naše kokpity sa stretli na jednej úrovni, kuknem mu dnu ako Tom Cruise. Dvíha ruku k našpúleným ústam a naznačuje decentné odchlípnutie z kapučína. Potom ukáže na mihnúcu sa tabuľu - Parking 1000m. „Né, dík", naznačujem mu v prstovej reči po písmenkách. Dĺžeň sa tuším označuje jazykom, ale pri predstave, že by si zle vysvetlil kmitajúci jazyk na vztýčenom prste (mäkké i), kašlem na to. „Ok", mávol rukou a zmizol. Skúsil - zabojoval, neuspel - zahynul.
Vrátim sa k mladíkovi Fazuľke. Pribehla jeho kamaláska, tušiac z kŕčovitých pohybov s ofinou, že je zle a spustila: „ Čo ako chcete? Sa dobre bavíte? Pozrite sa na dolnú časť vašich tiel. Stehná sa vám šúchajú jedno o druhé, na hlave spotené vlasy s imitáciou pomády, pred sebou plastové poldecáky. Kúpim vám ešte po jednom, nech vám nie je zle len zo seba samých", schmatla svojho kamalásku Fazuľu a odtiahla. Zvierajúc svoj sklenený (!) poldecák, mám čo robiť aby som nevyprskla smiechom. Respect holka. :)
