Panebože! Neveriacky, že som to naozaj urobila, som pristúpila ku kontajneru. "A co myslíte? Měl ho tam? ... Měl ho tam!" Na jeho dne sa blýskal telefón. Smetiari boli o šiestej ráno vyberať smeti, takže (skvelé...) bol takmer prázdny. Okrem šupiek od zemiakov, kúskov cestovín, zbytkov z výlevky, tam nič nebolo (vďaka bohu aj za to...). Obzrela som sa nenápadne špiónsky okolo seba, či niekto nejde (bože, tá hanba!) a váhavo, v snahe sa ani kúsočkom nedotknúť stien smetiaka, som sa nahla do jeho útrob, márne mávajúc rukou meter nad telefónom.
"A co teď?... Teď jsi dáme Deli!...", víťazoslávne kradnúc krabicu od Deli tyčiniek z vedľajších potravín. Postavila som sa na ňu a hlboko som sa ponorila do tajov kontajneru. Vytŕčalo z neho len moje pozadie stojace na Deli krabici. Stále mi chýbalo 20 - 30 centi. Zúfalstvo a panika mi začali postupne presakovať na povrch čela, keď tu zrazu .... "Ehm...." ozval sa spoza mňa neuveriteľne škodoradostný hlas. "Ja odtiaľto nevyleziem!" preblyslo mi hlavou v panike. Budem sa tváriť, že alebo nepočujem, alebo tu vlastne vôbec nie som. Ale pri predstave, že sa niekto nadmieru baví a pravdepodobne tak skoro ani neprestane, som ten nápad zavrhla. Vytiahla som sa z kontajneru a ostala stáť na tej Deli krabici ako na rečníckom stupienku.
"Dobrý deň (ten úškľabok sa nedá opísať), nepotrebujete niečo?" zatiahol zúčastnene mladý muž z nášho vchodu. "Áno, desať korún na autobus", vybehlo zo mňa. Po chvíle ticha sa načiahol k vrecku, že vytiahne peňaženku. V snahe zachrániť, čo sa už nedalo, som vyšla s pravdou von. "Hodila som telefón do smetí. Leží na dne kontajneru." "Ukážte?" zatiahol s nemiznúcim úškrnom a nahol sa dnu. "Hmmm", postavil sa na Deli krabicu. Vliezol do pol tela dnu, rovnako opatrne ako ja predtým, ale napäté ticho oznamovalo, že nedočiahne. "Nedočiahnem", kričal z toho doupěte zbytočne. "Skúste sa viac nahnúť. Ja vás podržím za (zadok) nohy." "Doneste palicu", reval na mňa kontajner s nohami. Doniesla som nejaký Zlatý dážď. Chvíľu šparchal palicou, takmer celý ponorený do smetiaka. "Mám ho!" zreval na mňa plechový hlas. "Len aby mi teraz neje.ol naspäť!" Po chvíle napätia víťazoslávne vyliezol z kontajnera, s palicou prehrabávačkou v ruke, na nej napichnutý mobil, stojac na Deli krabici.
"Ahoj M..." vytrhol nás z nadšenia zadúšaný smiech. "No nazdar...", zavrtel sa môj záchranca. "Čo to tu robíš?" v rámci dobrých spoločenských mravov naoko nezaujato prehodil mladý muž. "No, tak vieš, zistil som, že v takých smetiakoch sa dá nájsť kopa zaujímavých vecí. Aha už sme nazbierali celú igelitku!" a ukázal na moju tesco igelitku plnú kuchynského odpadu. "A práve som našiel telefón!" s pátosom imperátora ho zvesil z palice. "Áno, áno" pritakala som hlavou. "Jasné", uškrnul sa nový. "Vidíš, to ma ešte nenapadlo. Vyskúšam nabudúce", a jemne vzal môjho záchrancu za rameno ako ošetrovateľ pacienta, ktorý sa stratil v parku liečebného ústavu.
