Kúpila som si nové lyže. Také tie moderné, curvingové crossky. Vyberala som dlho, precízne, zodpovedne, puntičkársky, s opakovanou dochvilnosťou som otravovala predajcov, vytelefonovávala dodávateľov, brousovala na nete, ešte viac otravovala známych. Nakoniec sa na mňa usmialo šťastie a lyže jedného dňa svietili v izbe. Ťažké ako krava. „Milá moja", hovorím si, „keď toto utiahneš, si kôň". Nemohla som vyčkať snehu a denno-denne som modlikala o aspoň dvadsať centy (že vraj to je asi toľkoto...). Prichádzal víkend, snehové správy, a hurá.
Už prvý nesúlad s novými lyžami som si všimla, keď ich svetlo modrá farba neladila s červenou bundou, modrými nohavicami, sivými lyžiarkami, fialovo-zelenými rukavicami a žltými okuliarmi. No proste kanárik. Na posmech všetkým. „Ale dobre, zlé znamenia sú na to, aby sa prehliadali," hovorím si. Pôjde to: širokým pluhom šírky W, priložiť jednu nohu, traverz cez zjazdovku, konsolidácia, široký pluh, priložiť nohu, traverz cez svah, obzeranie sa hore dole, a zase široký.... Nemáš sa čoho báť.
No jasné, to by som nebola ja. Najprudší svah, nohy spolu, smer kolmo dole, a milé lyže ukážte kde máte limity. Prvá jazda bola dokonalá. A všetky ďalšie rovnako. Tá rýchlosť. Tieto lyže jednoducho nevedia ísť pomaly. Až....
Druhá tretina svahu, rútim sa značnou rýchlosťou. Zrazu mnou seklo, vymrštilo, zvrtlo, otočilo tvárou k svahu, vyplo obe lyže a ja som v plnej rýchlosti treskla tvárou do zjazdovky. Na nešťastie bola takmer zľadovatelá. V momente ma zaliala krv z nosa, roztrhnutá pera. Snažila som sa zorientovať. Chvíľu tma pred očami, kým som si nezložila okuliare nacpaté snehom. Necítila som nič, po chvíle však zabolel nos. Na sneh podo mnou prudko padali sýto červené kvapky krvi a ja som si za svet nemohla spomenúť kam som dala servítky. Otočila som sa na chrbát, habkajúc po vačkoch tie kapesníky, zatiaľ čo krv z nosa tiekla po líci na krk. "Dúfam, že sú okuliare v poriadku, nie sú moje", napadlo ma. Po chvíle upretého pozorovania oblakov som zišla dole k vleku. Okamžite ma odchytil chlapík z horskej služby. „Tečie Vám krv z nosa?" spýtal sa zúčastnene. Moje do nosných dierok zavŕtané kusy servítky, rýchlo presakujúce krvou, jasne hovorili: „Áno. Tečie!" „Nie, nie, ďakujem, som v poriadku. Iba som spadla." Nedal sa okabátiť, urobil so mnou nejaké úkony a keď krv prestala tiecť poslal ma hore - do bufíku.
Bufetár zbadajúc moju peru mi zapichol do kelímka s čajom slamku. „Aby ste sa aj napili", usmial sa. Môj pokus o úsmev prekazila vlna krvi z rozrazenej pery. Chlipkajúc čaj pred bufíkom som podstúpila samodiagnostiku. V hlave mi brnelo, hučalo. Koordináciu pohybov mám ale v pohode, otras mozgu to nebude. Brada v poriadku - až teraz niekedy som začala cítiť jednotlivé časti tváre. Nič mi nechýba, nos celý, pera - au. Vlastne mi dizajn zachránili tie okuliare. Nebyť ich, tak mám ten nos zlomený. Dosŕkala som pollitrový čaj s jediným (!) vrecúškom čaju a už som sa chystala znovu do útoku.
Zbytok dňa som zúrivo prefrčala hore dole po svahu. Jedna jazda lepšia ako druhá. Akosi mi nič nedokázalo pokaziť radosť z nových lyží, rýchlosti a krásy jazdy na tak dokonalých vecičkách. Týmto ďakujem svojim manažérom, sponzorom a (svahovým) fanúšikom. :)
Ps: Ďakujem horskej službe za okamžitú starostlivosť.
