... zrúkol na mňa dvojmetrový Ivan, dlane veľké ako dva fúriky, s hlasom kráľa Leonidasa zo Sparty. Zdanie nejakej skrytej ľudskej podstaty v tejto živej vetrieske vyvolávala červená šušťáčka zo začiatku deväťdesiatych rokov a na tepláky natiahnuté riflové minišortky (poznáte to z mladosti= odrezané riflové nohy tak aby z toho trčali „púlky").
„Kto sa bojí lesa, nech nechodí do hory", alebo „ako sa do hory volá, až sa ucho odtrhne", inými slovami niet cesty nazad - aj tak utekajú rýchlejšie, isto by ma dobehli a zbili- a tak s mŕtvolne kŕčovitým úsmevom ďalej plávam bahnom smerom k nim. Ešte sa tak pred nimi vymláznuť do bahna a som s prácou na dnes hotová.
„Štôóó ty tu ďeľáješ !!!???!?", teraz už vážne nežartoval. „Ich bin Statikerin von diese Gebäude!" (ja som statička týchto budov), kričím v snahe na úvod čo najviac zastrašiť nepriateľa. „Štôóó??", červená vetrieska sa pohla smerom ku mne ráznym krokom wreslera. Pane Bože, ktorý si na nebesiach .....
„Ich bin Statikerin von diese Gebäude", opakovanie matka Múdrosti. Zrazu sa šušťáková vetrieska s rukami ako tri lopaty celá vyškerila, aké zdravé zuby, a okolo očí vyrazili úprimné vrásky nadšenia, dobré znamenie. Lapil ma tými labami a začal mnou triasť ako elektrický prúd. „Bla bla po rusky, niečo ako „vítam ťa", Verkäuferin!", triasol mnou ako s utierkou a druhou rukou ma lapil, že boškať. „STA-TI-KE-RIN", vymaňujem sa z jeho láb, ktoré mali silu pasce na medvede. „Ahááá", a už sa nesú vysvetľujúce podrobnosti medzi ostatnými štýlom hry Telefón - miestny intranet.
„Skudá ty?", obstúpili ma. Všetky tváre vysmiate, ako stvorené pre reklamný spot na Nutelu. „Zo Slovenska." „Mesto?" „Bratislava." Pochvalné bručanie sa prenieslo ponad ich rady. „Hotel Kyjev, pjekné ďevašky!", pochechtávajú sa pri pomyslení čo ich asi čaká doma kdesi v chatrčke v šírej obilnici Európy. Snažím sa živo gestikulovať aby som neupútala pozornosť na moje topánky. Mám z nich kozmonautické „platformy", stojím asi o pätnásť canty vyššie. A chystám sa s nimi vystúpiť na výstuž. Ale vôbec ich to nezaujíma. Teraz je najdôležitejšie číslo môjho telefónu, informácie o priateľovi a ako sa volám. Za neustáleho štebotania týchto ruských lastovičiek, uskutočňujem dôvod mojej návštevy - obzerám výstuž, a idem sa pratať odtiaľto.
„Pa!", rázne a nekompromisne ukončujem svoj pobyt. Lúčia sa so mnou a mávajú rukami ako námorníci na jadrovej ponorke. Keď už som konečne pri odchýlených pletivových vrátach, dobehne ma šušťáková vetrieska: „A zajtra prídeš? Chcem sa s Tebou oženiť!"
