Petrohrad=Leningrad=Sankt Peterburg
Mesto Petrohrad bolo založené cárom Petrom I. v roku 1703. Od vtedy si toho prežilo dosť, bolo niekoľkokrát premenované alebo bolo častým cieľom obchodníkov a umelcov. Najhoršie obdobie si zažilo počas Druhej svetovej vojny cez obdobie blokády Nemcami.
Ja som bol natoľko blázon, že som sa tam rozhodol ísť. Bez akejkoľvek znalosti jazyka, reálií alebo podobných vecí. Našťastie som tam nešiel sám, to by dopadlo veľmi zle. Prikmotril som sa k stredoškolskému zájazdu ruštinárov.
Cesty naše európske
Z môjho rodného mesta sme vyrazili veľmi skoro ráno. Vydali sme sa na sever cez Duklu do Poľska. Dukla bola strašne fajn, venoval som aspoň chvíľku ticha všetkým obetiam, ktoré tam padli vo vojnách. Je tam vskutku nebezpečné hornaté prostredie. To som ešte netušil, že naše hory mi budu časom chýbať. Cesty v juhovýchodom Poľsku boli strašné. Je to zaujímavá krajina, musím ju raz dôkladnejšie navštíviť.
Naša trasa do Petrohradu viedla cez Litvu a Lotyšsko cez schengenské hranice na sever. Prvú noc sme mali prespať vo Vilniuse a potom na ďalší deň skoro ráno pokračovať. Do Vilniusu sme dorazili neskoro v noci. Zdržať sme sa tam mali deväť hodín. Spravodlivo na tretiny som si to rozdelil medzi spánok, prehliadku mesta, a zvyšné veci. Nočný Vilnius bol prekrásny. Bola sobotná noc a v centre mesta to žilo. Najzaujímavejšie veci boli všetky historické pamiatky a popijajúca mládež. V Litve nemajú zákaz konzumácie na verejnosti, tak to mládež patrične využíva. Ak náhodou nerobia túto bohumilú činnosť, tak určite skočia na most so zámkami. Je to most pre milencov. Na zábradlie mostu zamknú svoju zámku a kľúč hodia do potôčika. To má symbolizovať, že ostanú navždy spolu. Vo Vilniuse sa mi veľmi páčilo, že všetky navigačné tabule pre turistov boli dvojjazyčne – v litovčine a angličtine.
Rusko – prekvapenie naše každodenné
Z Litvy cez Lotyšsko sme sa dostali až na ruskú hranicu. Ešte aj dnes ľutujem kamionistov, čo tam stáli. V rade, kde čakali na odbavenie, sme ich napočítali aspoň sto. Našťastie v osobnej doprave až tak rušno nebolo. V tieto okamihy som prvýkrát v živote ocenil, že máme Schengenský priestor. Ak by som mal zažívať toto na každej hranici, tak by som sa asi zbláznil. Cez lotyšskú hranicu sme prešli v pohode. O ruských colníkoch kolujú už doslova legendy, vraj stačí, že prehrajú s nami vo futbale a o osobnú prehliadku máme postarané. Našťastie to tak nebolo, na eurá reagujú aj na začiatku Ruska. Jediné, čo nás tak čakalo bolo vyložiť batožinu z autobusu a pekne spolu s ňou prejsť k okienkam po pečiatku. Tri hodiny zbehli ako nič.
Vstúpiť prvýkrát v živote na ruskú pôdu bol fantastický pocit. Prvý raz som bol mimo dosah európskych byrokratov v Bruseli. Všetky sociálne istoty a štátnu starostlivosť a regulácie som nechal za chrbtom. Skutočne som si to užíval, tu bol reálny svet, kde platia prírodné zákony. Prvé s čím som sa stretol bola ruská diaľnica (teda spoplatnená ako diaľnica tá cesta bola určite). Bola to vlastne dvojprúdová cesta s obrovským množstvom výtlkov a výmoľov. Takto sa tiahla desiatky kilometrov lemovaná občasnými vidieckymi usadlosťami.
Do Petrohradu sme dorazili neskoro večer. Teda len podľa hodiniek sme si to mohli myslieť. V Petrohrade to žilo ako keby bol deň. Vlastne tam to žilo vždy, nezáležalo na časti dňa. Ešte som ani poriadne nevystúpil z autobusu pred hotelom (na tri hviezdičky bol mimoriadne luxusný) a zažil som prvý šok. Hneď vedľa nás parkoval autobus s označením SAD Prešov. Nuž, ešte aj v ďalekom Rusku nájdem krajanov. Boli to Bardejovčania. Nejakí teenageri-športovci, čo prišli hrať zápas. Bordel v noci robili poriadny. Niektorí boli asi prvýkrát mimo dosahu rodičov. A niektorí si prvýkrát vyskúšali aj okradnutie. O pas by som tam veruže nechcel prísť. Určite našej krajine neurobili dobrú povesť.
Ľudia v Petrohrade
Viem, že nám „vyspelým“ Európanom sa to možno nezdá, ale Rusi sú presne tak rozvinutí ako my. Nie je to žiadna džugla, ani nič podobné. Nie sú zaostalí a stále som mal pocit, že som v bežnej európskej metropole. Takej, ktorých je na západe neúrekom (aj keď táto bola určite výnimočná). Rusko je svet sám o sebe a Petrohrad ešte viac. Päť miliónov ľudí žijúcich na jedno mieste. Na turistov boli zvyknutí, vždy nám veľmi radi pomohli. Dokonca sme stretli aj jednu milú postaršiu pani, ktorá nás odviedla až priamo k hotelu, keď sme sa stratili. Na miestnych som si všimol, že sa strašne radi dobre obliekajú. Neviem, či to má niečo s východoeurópskym komplexom, no niektoré kombinácie v niektorých situáciach boli mimoriadne zaujímavé. Proste treba zažiť. :-)
Mestská hromadná doprava na ruský spôsob
Aj keď sme mali autobus, ktorý nás vozil po meste, tak nezažiť čaro miestnej hromadnej dopravy by bol hriech. Tú sme využili, keď sme mali voľno a mohli sme chodiť po meste ako sa nám chcelo. Najdôležitejšou časťou hromadnej dopravy v meste je jednoznačne metro. Práve ním sa prepravíte najrýchlejšie. Pre mňa to bolo prvýkrát, čo som šiel metrom. Vhodiť žetón nebol až taký problém, dokonca ani päťminútová cesta eskalátorom dole. Jediné na čo som si tam nevedel zvyknúť, bolo to ohromné množstvo ľudí. Taký organizovaný chaos. Taktiež som sa bál aj zlodejov. Extra na turistov si vraj dávajú pozor. Najviac sa mi páčilo ako Rusi trávili čas v metre. Veľmi často sa tam dalo vidieť, že ľudia čítali knihu. A to nielen priamo vo vagóne metra, ale aj na eskalátore. Proste vytiahol človek knihu začítal sa a nevnímal okolitý svet. Musím sa pokúsiť spopularizovať niečo podobné aj na Slovensku.
Ak nechcete použiť metro, tak ešte môžete skúsiť cestovať autobusmi. A to buď klasickými ako máme u nás alebo mikrobusmi (marščutkami – neviem ako sa to píše, len ako sa to vyslovuje). Klasický autobus vás vezie od jednej zastávky k druhej a pekne vám to oznamuje nápis vpredu v autobuse. Medzitým k vám príde sprievodca, aby vám predal lístok. Áno, presne tak. V Rusku riešia nezamestnanosť aj takto. Každý jeden autobus má svojho sprievodcu, ktorý v ňom predáva lístky. Potencionálny návrh pre našich sociálnych inžinierov. :-D
Marščutky alebo mikrobusy sú už iná zábava. Do každého sa vojde asi pätnásť ľudí. Každý premáva po svojej trase, ale zastaví len keď na neho zamávate. Podotýkam, že bez problémov zastaví kdekoľvek. Podobne je to aj pri vystupovaní, proste len poviete šoférovi, kde ma zastaviť. Takáto jazda je fakt nezabudnuteľný zážitok. Niektorí šoféri ovládajú volant jednou rukou a druhou vydávajú drobné. Alebo sa títo malí schumacherovia hrajú s ostatnými vozidlami na slalom tesne pred červenou. Jedno je však isté, dopravia vás rýchlo tam, kde chcete.
