Väčšinou sú knižky z povinného školského čítania celkom nudné a nezáživné. Ešte teraz mám v pamäti Jozefa Maka, pri ktorom som zaspával a ešte doteraz (aspoň z časti) nepochopil. V tomto smere je román Kto chytá v žite výnimkou. Teda minimálne v mojom prípade. Čo som sa pýtal ľudí, tak im to pripadalo nesmierne nudné.
Mňa osobne si definitívne získal tento román už hore uvedeným výrokom. A to nie preto, žeby som nerešpektoval profesorov alebo niečo podobne, ale je to pekná pripomienka pre školáka. Samozrejme občas platí, občas nie. Hlavnou postavou tohto románu je Holden Caulfield – 16-ročný mladík, ktorý si nerozumie so spoločnosťou. Nechcem tu písať nejaké rozsiahle rozbory postáv tohto diela. Túto česť ponechám literárnym vedcom. Ja mam len svoj laický pohľad.
Postava Holdena Caulfielda je mi mimoriadne sympatická. Zaradila sa na druhé miesto môjho rebríčka obľúbených postáv - hneď za Horatia Hornblowera. Salinger si na postave Holdena Caufielda dal mimoriadne záležať. V tomto psychologickom románe je prepracovaná do najmenších detailov. Aj keď v množstve vecí s touto postavou nesúhlasím, často krát sa mu podarí vystihnúť podstatu veci. Niektorí by povedali, že je to rebel a že mu všetko vadí. No, je pravda, komentuje čo sa dá. Komentuje pokrytectvo spoločnosti, snobské správanie ľudí, prehnité časti ľudskej spoločnosti, to sú všetko veci, o ktorých sa veľa nerozpráva, aj keď by sa malo.
Salinger je autor-podivín, od 60-tych rokov 20. storočia nepublikuje a žije v ústraní a bráni sa novinárom. Tu sa tak trocha potvrdzuje téza, že kvalitný umelec musí byť tak trocha cvok, podivín, blázon, maniak a všetko ostatné (samozrejme, nie vždy – česť výnimkám). A práve tento autor , podľa môjho názoru, je jedným z tých spisovateľov, ktorým sa podarí napísať nadčasové dielo. Aj keď sa toto dielo odohráva na začiatku 50-tych rokov minulého storočia, tak je stále aktuálne. Najmä pre terajšiu spoločnosť. Spoločnosť, ktorá je plná zlých, nenávistných a pokryteckých ľudí, presne takých ľudí, akých Holden stretáva počas svojho blúdenia po New Yorku. Preto si myslím, že práve takéto diela by sme si mali občas prečítať, aby sme ostali nohami na zemi a dokázali sa meniť vždy k lepšiemu.
Pevne verím, že každý kto sebakriticky čítal túto knihu by určite našiel takú postavu, na ktorú sa (aspoň trocha) podobá a ktorú kritizuje Holden Caufield. To by nás malo nabádať na zmenu seba samého. Práve v tomto má táto knižka svoje čaro.
Tak isto v každom z nás drieme taký malý Holden a občas sa prejavuje silnejšie a občas slabšie. Záleží na nás ako hlboko vo svojim vnútri ho držíme. Každý je tak trocha rebel, každý ma občas chuť sa vykašľať na pravidlá a robiť si čo chce.
Kniha Kto chytá v žite je napísaná v štýle blízkemu normálnemu človeku, takže myšlienky autora sú formulované ako na tanieri. Vyslovuje ich ústami 16-ročného chlapca. Ešte teraz si spomínam na Hronského Jozefa Maka. To už bolo ťažšie čítanie a ak ho chcel človek pochopiť, tak si vetu musel prečítať viac ako len raz. Ktorý štýl je všeobecne bližší ľudom, či už Hronského alebo Salingerov, nebudem hodnotiť. Mne sa lepšie čítal práve ten druhý.
Aby som to na záver zhrnul. Toto dielko ma mimoriadne zaujalo nielen svojou myšlienkou, ale aj ľahkosťou čítania a spracovaním témy. Som rád, že medzi povinným školským čítaním sa niekedy vyskytne aj vskutku kvalitná kniha, ktorá fakt stojí za ten čas strávení nad ňou. Pokiaľ ste nemali česť sa ešte stretnúť s týmto dielom, tak vám ho vrelo odporúčam.
