V podstate ma priťahovala možnosť "opraviť" ľudské telo a tým niekomu zachrániť život. Síce to tento seriál vo mne naštartoval nebol to jediný podnet. Bolo ich viac. Biológia človeka sa mi ako taká vždy páčila a vždy som si rád listoval v podobných encyklopédiách. Jednu extra veľkú si ešte aj dnes pamätám. Mal som ju prečítanú od A po Z.
Dokonca si spomínam ako som kedysi na návšteve u zubára tete zubárke zanovito tvrdil, že raz budem chirurgom. Mám pocit, že tá milá tetuška si ma odvtedy pamätala len vďaka tomuto.
Prvý náraz na stenu však nenechal na seba dlho čakať. Na základnej škole som vyfasoval na prírodopis odporne protivnú učiteľku. Neviem prečo, ale proste ma nemala rada. Dávala to celkom najavo. Dokonca sa mi ani nepáčil jej starý a skostnatený spôsob výučby. Tak som narazil na prvú bariéru – a to na neschopnú učiteľku, ktorá ma to nevedela naučiť a na neefektívny školský systém. Za tie štyri roky, čo ma táto učiteľka učila mi zhnusila a to doslova zhnusila všetko čo mohlo mať niečo spoločné s prírodopisom.
Keď sa mi to niekedy aj páčilo a vedel som sa to naučiť tak toto zanechalo na mne celkom slušné jazvy. Takže na istý čas som sa chirurgie vzdal. Rozhodol som sa preorientovať, kým som mal ešte čas, na niečo iné. Na niečo, čo by ma tiež zaujímalo a bez problémov som to našiel.
Po nástupe na strednú som sa na istý čas k tomuto vrátil. Síce to už nebolo tak príťažlivé a zaujímavé ako kedysi, no stále to malo svoje čaro. Ale aj tu ma zastavili ďalšie bariéry. Aby ma zobrali na výšku na medicínu som musel mať maturitu z biológie. A to bol problém. Na maturitu by som sa musel totiž učiť aj kopu zbytočného učiva ako napríklad rastliny a živočíchy. Podotýkam, že tie dve veci ma absolútne nezaujímali.
Takže, keď sme začali v prvom ročníku preberať práve rastliny tak som sa rozhodol zabudnúť na to, že niekedy budem lekárom. Proste biológia už nebola príťažlivá ako kedysi a to najmä preto, že sme sa na nej učili dosť neefektívne. Teda rozhodol som sa biológiu neučiť. Prešiel som na systém aký majú ostatní a to ten, že naučím sa všetko naraz na písomku a po písomke na to zabudnem a nikdy si na to nespomeniem.
K môjmu definitívnemu rozhodnutiu s tým skoncovať však prispeli aj ďalšie faktory. Napríklad som zistil, že po šiestich rokoch tvrdého a namáhavého štúdia budem v podstate pracovať za drobné. A ani nespomínam, že ak by som chcel byť dobrým chirurgom tak mi treba ďalších 10 rokov praxe. A koľko prachov by som za to dostal? Skoro žiadne. Ešte by som musel slúžiť na pohotovosti skoro zadarmo. Proste zisky za investované úsilie by boli minimálne, preto to nestálo za to.
Možno poviete, že lekár nie je lekárom pre peniaze a ja vám odpoviem, že s vami plne súhlasím. Ale aj lekár musí z niečoho žiť. Doteraz neviem pochopiť prečo sú v našej spoločnosti lekári tak slabo ocenení a nikto si ich neváži vzhľadom na to, čo dosiahli.
Ja osobne mám každého schopného lekára v hlbokej úcte a rešpekte. Obdivujem, čo dokázal, lebo to určite nebolo ľahké. Ja som skoro zistil, že na to nemám. Proste podmienky boli biedné a nedôstojné. Tak som sa rozhodol vybrať si niečo iné, čo by som mohol robiť.
Ešte tu bola možnosť stať sa lekárom a odísť do zahraničia. Toto ma však tiež svoje nevýhody a ja ako patriot by som rád aspoň časť svojho života rád strávil vo svojej vlasti. Takto by to nebolo možné.
Keď si to tak vezmeme tak o pár rokov budú u nás lekári ohrozený druh na pokraji vyhynutia. Tí starí, čo sú tu teraz nám skôr či neskôr pomrú. Stačí ak z potencionálnych mladých lekárov aspoň polovica rozmýšľa podobne ako ja, tak to určite nedopadne dobre. A ak aj zvyšná druhá polovica doštuduje, tak určite nebude čas zabíjať tu na Slovensku, ale odíde až sa po nej zapráši.
Myslím si, že by sme si lekárov mali vážiť, kým ich ešte máme. Mali by sme ich adekvátne ohodnotiť a hlavne vyjadriť im rešpekt a vďaku. Veď na Slovensku je toľko povolaní, čo sú doslova na platoch preplácané (konkrétne poznám takýchto 150 ľudí), ale na zaplatenie ľudí, čo nám každý deň zachraňujú život peniaze nie sú. Smutné...
