Mať psa v dnešných časoch je veľká zodpovednosť. Treba sa o neho starať, dať mu žrať, vyvenčiť a vycvičiť. Na druhej strane takýto živý tvor dokáže človeku poskytnúť tony zábavy a útechy. Keby som mal spočítať koľkokrát som bol vonku s tým mojím, tak by som to nezrátal ani za nič. Ani integrály a derivácie, čo sa teraz učím, by mi v tom nepomohli.
Bola to zábava. Kto to nezažil, tak nevie, ale je to úžasný pocit. Človek príde domov uťahaný a unavený z každodenných starostí a čaká ho tam niekto, kto mu vleje energiu. Prejsť sa po kopci a vidieť ako sa taký malý tvor teší každej drobnosti je na nezaplatenie. Pre mňa to bol po tie roky relax. Práve vtedy mi napadli tie najlepšie myšlienky v mojom živote.
Postupne som sa pri mojom psíkovi naučil, že je to tiež živý tvor. Tiež trpí bolesťami ako my ľudia. Tiež ho bolí, ak mu niekto ublíži. Práve pri tomto psovi som pochopil, že ľudia, ktorí týrajú zvieratá nemajú dušu. Naučil som sa zodpovednosti a radosti.
Teraz, keď si to spätne rekapitulujem som veľmi rád, že som vyrastal v tých časoch. Nebol žiaden internet, počítačové hry nestáli za veľa, deti sa hrávali vonku na ihrisku. Život nebol uponáhľaný a vychádzka s miláčikom mohla trvať aj hodiny.
Môj pes ma nikdy nepodrazil, nikdy mi neublížil, nikdy neohováral. Vždy stál na mojej strane a to i v dobrom aj v zlom. V ťažkých časoch dokázal prísť ku človeku a sňať z neho všetky starosti. Radosť vyjadrená vrtením chvostíka akoby nemala konca. Keby väčšina ľudí mala len časť takýchto vlastností, tak svet by bol hneď lepšie miesto.
Dnes už ho nemám. Odišiel na miesto, kde slnko nezapadá. Spomienky však ostali. Len raz v živote som mal chuť nakopať veterinára do zadku, a to vtedy, keď povedal najväčšiu a odpornú pravdu tohto chaotického sveta: „Všetko, čo má začiatok, má aj koniec."
