V Sydney v časti Rocks sme navštívili historické múzeum, venujúce sa medziiným aj ére kolonizácie Austrálie kriminálnikmi z Británie. Často boli odsúdení v podstate za nezmysly, takže to nie že podonášali masových vrahov, išlo často o podnikavých ľudí, ktorí chceli po odpykaní si trestu začať nový život. Austrália bola ideálna.
Do Sydney vstúpili prví Európania za účelom sa ho zmocniť v roku 1788. Kapitán Watkin Tench o prvom stretnutí s Aborigincami v tom istom roku napísal „Po asi hodine konverzácie vedenej gestami a znakmi viackrát zopakovali (pozn. Aboriginci) slovo „whurra", čo znamená „choďte preč" a odkráčali preč."
Múzeum je zaujímavé a stála výstava sa nesnaží dať si servítku pred ústa. Tvrdo sa uznáva, že Európania nekompromisne prišli a v krajine, kde jej rád a spravovanie existovali, nastolili nový, tvrdiac, že išlo o „Terra Nullius", nerozpoznajúc tak pôvodnú kultúru a ľudí.
Po roku od vstupu do oblasti, ktorá je v súčasnosti Sydney, v 1789, ostali napríklad z klanu Cadigalov nažive už iba traja ľudia. Text v múzeu je kritický, a nestranný.
Austrálčania sa hanbia za históriu Austrálie z 18.-20. storočia. Pôvodní Austrálčania získali volebné právo až 60 rokov po tom, ako iní ľudia. Austrália sa snaží ukázať, že sú si všetci Austrálčania rovní. Prečo je potom nutnosť vždy a všade spomenúť, že je niekto Aboriginec, keď ide o osobnosť? O Cathy Freemanovej, olympijskej víťazke a nositeľke olympijského ohňa pri OH v Sydney človek ešte nevedel nič pred začatím Olympiády, ale už vedel, že je z pôvodných Austrálčanov.
Na promóciách University of Canberra minulý týždeň padla jedna z prvých viet počas ich otvorenia: „Je mi cťou privítať i hostí aboriginského pôvodu."
Aboriginec nie som, ale všetky podobné poznámky by mi padli veľmi zle. Keby išlo o špecifickú udalosť, v ktorej by to bolo relevantné spomenúť, prečo nie, na nejakom evente súvisiacom s kultúrou trebárs. Ale tak keď o mne niekto hovorí špeciálne, tak je asi niekde problém. Rovného netreba spomenúť špeciálne. Tak som menej, či som viac? Podobné reči by mi skôr spôsobili pocit, že som nejaká privilegovaná cvičená opica.
Múzeum v Starom Parlamente v Canberre sa venuje demokracii. V jednej jeho časti je panel, na ktorom sú vystavené noviny z roku 2008 The Sydney Morning Herald s titulkou „For the pain, suffering and hurt, we say sorry."(ca „Za bolesť a utrpenie sa ospravedlňujeme (+ hurt by mohlo byť ublíženie, ale znie to zvláštne, no tak približne). Oficiálne ospravedlnenie sa ľuďom s Aboriginskými koreňmi za všetko, čo im a ich predkom bolo spôsobené.
Hneď vedľa ale bol interaktívny panel, kde každý mohol vyjadriť svoje stanovisko k otázke: „Sú si všetci Austrálčania rovní?" 37% ľudí, ktorí sa zapojili, odpovedalo, že áno, avšak 56 % odpovedalo, že nie. Koho kto myslel, že je viac, ťažko povedať, či to myslel vážne, tiež. Austrálčania ale skutočne chcú ukázať svetu, že ich to mrzí. Trochu až moc. Je to silené a občas to vyznieva nepríjemne. Či sa niekto Aborigincov pýtal, ako sa im páči tento polotrpiteľský výraz ľudí, ktorí sa otravne cítia byť z nejakého dôvodu vinní, na verejnosti, neviem.
