Vačkovce, vajcorodce, netopiere, medziiným kalone, mnoho druhov papagájov, krásne rybárikovité vtáky, lýrochvosty, veľmi umelecky navrhnuté dravé vtáky, fascinujúce varany, hrozivé krokodíly a ďalšie. Prvé spomínané, cicavce, boli najvďačnejším pozorovaným objektom.
Naša fauna je takisto krásna. Na pohľadniciach sa ale veľmi nevyskytuje, možno tak na pohľadniciach národných parkov, prírodných rezervácií atď. Málokde, možno okrem Afriky, je fauna ikonou. Austrália má to šťastie, lebo určite to šťastím je, že aj u nich. Rozmýšľala som, prečo to tak môže byť. Teda okrem toho, že viaceré druhy sú neuveriteľne rozkošné a hoci by vás oni najradšej doškriabali alebo dokopali na smrť, tak by ste si ich najradšej privinuli na hruď.
Viaceré z týchto zvierat sú pomalé, v kombinácii často s tým, že im človek vôbec nevadí, prípadne pomalé síce nie sú, ale prítomnosť človeka im je fakt ukradnutá. Kľudne sa to vedľa vás bude pásť alebo hrabkať si a hľadať mravce, a neznamená to, že je to zviera besné, alebo ide o akéhosi kontajnerového jedinca. Ľudia, ktorí sú z iných kontinentov a v živote žiadne zviera v divočine nevideli, lebo do prírody veľmi nechodia a ak aj chodia, tak nevedia, ako sa v nej správať a všetko pred nimi uteká predtým, ako by to dokázali zazrieť, by v Austrálii s úplne minimálnou námahou videli minimálne kengury. Je veľa ľudí, ktorým keď už niekde idú, nestačí vedieť, že tam niečo žije, a už ich zahrieva pri srdci. Potrebujú to vidieť a vtedy sú spokojní a radi zaplatia za doplnkové služby. V Austrálii keď viete, že niečo na určitom mieste žije, a idete tam, myslím, že je dosť veľká šanca, že to tam uvidíte. A nie preto, lebo živočích bol ako u nás odstrihnutý od viacerých svojich stanovíšť a prežíva na malom kúsku. Ale práve preto, lebo ste mu úplne ukradnutý, príp. ak by aj chcel, tak je väčšinu času taký pomalý, že nestihne pred vami ujsť.
Mne napríklad stačí pre spokojnosť a úsmev poznatok, že niekde ešte nejaký sympatický druh prežíva a ja sa prechádzam v jeho prostredí. A keď zazriem nejaké pobytové znaky, no tak to som úplne mimo. Vidieť samu ježuru v divočine bol preto neuveriteľne blažený zážitok. Krásne si to nerušene hrabkalo vedľa nás a hoci sa potom pobrala opačným smerom ako sme šli my, bolo to preto, lebo tam chcela proste ísť, nie preto, že by sme jej prekážali a chcela sa nás zbaviť. To si teda ja myslím, aj keď som sa jej nespýtala, čo ona na to. Videli sme ježury aj v takom okomsi „wildlife parku". Ani náš ježko nie je nešikovné klbko a keď vezme nohy na plecia, ostaneme vyjavení, lebo sme to od neho nečakali. Je úžasný. Ostnatú ježuru so jej rypáčikom si tiež väčšina ľudí predstaví ako klbko či zhrbeného pomalého živočícha motajúceho sa okolo. Ježura, keď musí, vie plávať, vie sa akoby postaviť na zadné labky, keď prekonáva výškové rozdiely- celkom výrazné- a dokáže vyzerať úplne plocho. Jej ostne sa dostávajú do začesanej polohy, kedy ju možno aj hladkať (nevravím, že to cíti alebo že jej to nie je jedno, či ju hladkáte). Je nádherná a pohybuje sa ako malé medvieďa. Hlavou vie prekotiť obrovské skaly, keď sa tak chce dostať k potrave. Zaujala ma najviac zo všetkých. Jej mláďatká sa nazývajú „puggles"=).
Čo je druhým dôležitým bodom na to, aby z fauny aj pre tých najnáročnejších („musím to vidieť a musím sa toho dotknúť") je to, že tieto endemity, a pre nás špeciálne druhy živočíchov, sú v prírode početné. Teda niektoré z nich. V teritóriu hlavného mesta Canberry sú napr. kengury (sivé) všade. Austrálčanom neprídu zaujímavé, často im vadia, svojím správaním sú nebezpečné (na cestách). Ja som počula predtým stokrát, že ma a po čase určite unudia k smrti lebo ich uvidím zase a opäť a znovu. Je pravda, že som ich mala možnosť vidieť iba tak tri dni v rade (ale to boli ozaj všade skoro), ale to sa proste nejde zunovať. Je to krásne zviera, ktoré sa buď pasie, boxuje, leží veľmi elegantne na tráve a lá človek, alebo veľmi relaxačne skacká okolo. Všetko vyzerá čarovne. Odblšujú sa prednými drobnými labkami ako ľudia (teda pohyb vyzerá podobne, my sa zvyčajne neodblšujeme). Bijú sa smiešnym klbčením/ boxovaním, ktoré vyzerá ako zlý dievčenský súboj, hlava zaklonená, a predsa je to rozkošné. Všetko toto sme mali možnosť pozorovať z príjemnej vzdialenosti, kedy to bol zážitok tak pre nás, tak pre fotoaparát, a zároveň nás veľký samec nechcel ísť dokopať k smrti. Najbližší jedinec bol asi 5 metrov od nás. Upodozrievali sme ho najprv, že chcel jesť, ale tak to naozaj nebolo. Vyzeral nami byť nezištne celkom zaujatý.
A koaly? O tých platí úplne najviac, že keď sa šťastne ocitnete v jej blízkosti, a dobre sa poobzeráte, tak ju zazriete. Exkrementy pod stromami sú veľmi nápomocným pobytovým znakom a potom už len nasmerovať zrak hore. Je veľká pravdepodobnosť, že na strome bude. Pravdaže ak nie je blbá, tak nebude na najspodnejšom konári. Ale vidieť drobné sivé telíčko aj z mnohometrovej vzdialenosti je fascinujúce. A ak nie ježury, kengura či dingo, tak toto je úplný plyš. Aj keď dotýkať som sa jej nedotýkala. Videli sme koalu aj v divočine (ale v prírodnej rezervácii, kde sme mali potvrdené, že sa v nej nachádza zopár koál), aj vo „wildlife parku". Austrálčania to majú vymyslené dobre. V podobných zariadeniach človek vždy dostane šancu si niektoré druhy zvierat omakať, zvyčajne sú to asi koaly, wallabíci. Ľudia potrebujú mať fotky o tom, ako hladkajú živočícha, hoci on k nim necíti lásku, dokonca to možno počas chrúmania eukalyptových listov ani nezaregistroval. Ale asi do určitej miery áno, lebo zlý pohyb- vysoko na tele a už je z koaly zorro. Poškriabaní boli aj pracovníci parku. Tieto zvieratká sú potvorky. Ale dajú sa celkom fajn využiť. Viete si predstaviť, že hladkáte napríklad veveričku a ona stojí na mieste? Resp. že je fotíte z trojmetrovej vzdialenosti a ona sa takisto nehne? Asi nie. Fauna Austrálie toto z veľkej časti ponúka. Na nízkoenergetickom kontinente sa vyvinula fauna, ktorá má možno taký malý mozog, že jej nevadíme. Alebo z nejakého iného dôvodu, neviem. Pôvodní Austrálčania ju lovili, a doteraz existujú farmy na ich chov pre mäso, a hoci keď prídete bližšie, mnohé druhy spozornejú, ale neujdú. Pre veľkú časť ješitnej klientely si myslím, je rozdiel, dotknúť sa a nedotknúť sa. Vidieť dobre, alebo nezazrieť tak, ako by sme chceli.
Zoologické záhrady ponúkajú tiež rôzne atrakcie.Hra so šteniatkami dinga, vychádzka s dingom, hladkanie ježury, hladkanie koaly, kŕmenie walabíkov atď. Počas sekcií na kŕmenie môžete pozorovať pracovníkov kŕmiacich rôzne druhy. To už existuje aj u nás. Ale opäť, je rozdiel, keď sa živočíchovi hodí mäso a on sa naňho s vervou hodí, alebo keď k pracovníkovi príde kaloň a labkou si od neho vezme jabĺčko....Austrálčania zapojili ale aj africkú faunu a niekde môžete ísť hladkať aj gepardy a podobne. Je to divné. Ale funguje to.
Čo je tiež veľmi dobré na zaľúbenie sa do nich, je to, že hoci často ide o veľké zvieratá, a silné, ale nie sú to zväčša predátory. Výnimkou je asi len tasmánsky diabol, ktorý loví teda zdochliny, ale keby ste k nejakej jeho zdochlinke prišli, tak vás môže uhryznúť a tlak jeho čeľustí je z jednej tretiny taký veľký, ako krokodílí, takže dosť veľký. Mimo cicavcov ide pravdaže často o predátory, ako spomínané krokodíly napr., ktoré si vás dajú radi, možno aj vo vašej záhrade pri dostatočne výrazných období dažďov. Alebo aj varany. V jednom národnom parku bola ale výstražná tabuľa, ktorá hovorila, že „nekŕmte kengury a varany, sú to divé zvieratá, ktoré môžu byť nebezpečné." Táto tabuľa znie ale aj tak dosť mierne. Ak sa rovno nenapíše, že varan predstavuje smrteľné nebezpečenstvo a v žiadnom prípade ho nevyrušujte, tak aj on znie ako keby vám nemohol reálne ublížiť. To je potom super. Dvojmetrový plaz a môžete s ním skúsiť ísť nadviazať osobný kontakt. To opäť u nás nie je. Ale ani ten plaz u nás vlastne nie je.
Ak máte radi pekných operencov, tak opäť. Papagájov xy druhov. Kakadu (biele), pasúce sa v Canberre na každom kroku. Mnoho druhov je veľmi početných, bývajú v mestách. Vo veľkých počtoch môžu byť videné, ako sedávajú na balkónoch. Ako u nás nejaké holuby, hrdličky. Pre mňa najkrajší bol jeden druh čiernych kakadu (ale čiernych som inak videla iba na obrázku). Nádherné zviera. Jeho hlas mi prišiel trochu ako keď píska náš sokol. A veľmi sa mu to hodilo. Bola som ohúrená.
Austrálska fauna je ozaj pre všetkých, pre zbabelcov, pre dobrodruhov, pre objaviteľov. Je iná a je úžasná. Odporúčam!=)
