Naozaj máme právo sa smiať? Sme na tomto šampionáte naozaj príjemným prekvapením. Príjemným. Prekvapením. Kľudne si môžeme povedať: „Sprvoti sme dúfali, že sa priamo kvalifikujeme na olympiádu a dostaneme sa do štvrťfinále. Teraz by sme boli sklamaní, keby sme nemali medailu." Prečo nie. Veriť tímu, ktorý je náš, je krásne. Veriť svojej hre je výborné a nastúpiť tak na zápas je dôležité. Ako sme sa od toho, že sympaticky veríme vo výkon našich chlapcov, ktorí výhrou nad Kanadou prekvapili, aj keď výkon to bol boží, dostali k tomu, že s výsmechom posielame Kanadu domov?
A Česi, naozaj máte právo sa smiať? Neboli ste príjemným prekvapením základnej časti. Vyhrali ste „povinné výhry". Škrtli ste si proti Švédom a Rusom v základnej časti? Máličko. Že sa tieto šampionáty hrajú na jeden zápas, ktorý vám vyšiel, ako skutočne jediný, to vám nestačí? Vy sa potrebujete smiať z tímu, ktorý bol lepší ako váš tím? Áno, taký je šport. Nie vždy v pavúku vyhrá ten, kto si to „zaslúži". Také v športe neexistuje, šport je iný. Tak isto ale nie je šport o výsmechu druhých, ale o venovaní vašej celej energie tímu, kvôli ktorému ste si prenos zapli, ktorému držíte palce, kvôli ktorému ste docestovali na štadión, do vášho, do iného mesta, do inej krajiny.
Takže Slováci, napĺňa vás to, že Kanada vypadla, alebo to, že Slovensko postúpilo? Česi, tešíte sa z toho, že ste v semifinále, alebo z toho, že Švédsko vypadlo? Lebo to nie je to isté. Aj keby sme mali právo sa smiať, tak chceme sa smiať a robiť zo seba takých nejakých "bullies"? Alebo si chceme užívať tímy, na ktoré sme hrdí, plnými dúškami?
