Víťazka olympijskej kvalifikácie USA v športovej gymnastike, Jordyn Wieber, sa neprebojovala v kategórii všestrannosti jednotlivkýň (súťaž v prostných, kladine, bradlách a preskoku v jednom) do finále na Olympijských hrách 2012 v Londýne. Skončila v kvalifikácii na skvelom štvrtom mieste. To v konečnom dôsledku ale znamenalo osobnú katastrofu, pretože jej tímové kolegyne z USA, Gabrielle Douglas a Alexandra Raisman skončili na 2. a 3. mieste. Všetci poznáme olympijské pravidlo dvoch. Málokedy sa oplakáva štvrté miesto v kvalifikácii. Ale práve, keď sa potrestá veľmi silná krajina v danom športe, vtedy to príde. Olympijské pravidlo dvoch je to, čo zabíja kvalitu nielen už priamo na olympijských hrách pri postupe z kvalifikácie v niektorých disciplínach, ale aj v kvalifikácii na olympijské hry v národných kolách.
Kde ostali viaceré skvelé brazílske tímy plážového volejbalu? Sú doma a možno rozmýšľajú, kde by bolo najlepšie emigrovať, aby sa dostali na podujatie, kde súťažia tí „najlepší". Na druhej strane, súťažia tu tímy, ktoré by možno nemali ani na desiaty najlepší tím Brazílie.
Prečo súťažia vo vodnom slalome súťažiaci, ktorí sú štyridsiatixy vo svetových tabuľkách? Pretože v tomto športe existuje ešte s prepáčením hlúpejšie pravidlo, pravidlo jedného (pozn. túto olympiádu bol predstavený prvok „K1 a C1 spojte sa zo srandy do C2", čo umožňovalo mať v C2 kategórii dve lode. Čo bolo pravdaže aj tak len nefér voči športovcom, ktorí robia túto kategóriu a kvôli lepšej dvojici zo svojej krajiny ostali bez olympijskej nádeje. V ostatných kategóriách môže byť jedna loď z každej krajiny ). Športovci zo Slovenska, Francúzska, Slovinska, Poľska, Česka, či Nemecka opäť môžu byť podstatne lepší ako napr. Japonci, Maročania atď., avšak doma možno len tí daní Slováci neprajú Hochschornerovcom, daní Francúzi neprajú Claussovi a Pechemu, lebo im zobrali olympijskú miestenku.
Ale nie, nie oni im ju vzali, ale Olympijský výbor, ktorému akoby skôr išlo o to, aby sa olympijské hry stali akýmsi workshopom a rozšírili športy do častí sveta, kde nie sú také populárne, tým, že dajú možnosť „všetkým".
Športovci dostávajú divoké karty, aby sa zabezpečilo, že každý štát vyšle nejakú výpravu. Reprezentant Nigeru vo veslovaní robí veslovanie jednu sezónu. Svoju jazdu išiel o vyše minútu dlhšie (1:52,72) ako je hodnota svetového rekordu. Divákov pobavil. Naozaj je to zábavné? 35-ročný Djibo Issaka sa vyslovil, že jeho účasť a výkon v Londýne by mohli naštartovať novú éru veslovania v jeho krajine. Umelo rozšíriť šport v krajine, ktorá má určite aj lepšie a ekonomickejšie možnosti, ako začať investovať do športu, v ktorom sa jeden súťažiaci v podstate zo srandy a s účelom zabaviť sympatickým nekvalitným výkonom dostal na olympiádu, je nezmysel. Napriek tomu, že je pravdou, že Niger má na LOH v Londýne len 6-člennú výpravu, tak koľko detí sa mohlo priviesť nejakým spôsobom k športu v tejto krajine, za peniaze, za ktoré išiel Issaka trénovať do zahraničia a pobaviť divákov do Londýna? A kto mohol ísť namiesto neho? Hocikto. On tento šport robil jeden rok a možno zobral miesto niekomu, kto o olympiáde sníval celý život.
Tak ako tieto miesta zobrali športovci kvalifikujúci sa normálnejším spôsobom v mnohých ďalších prípadoch, v mnohých ďalších športoch, mnohým oveľa kvalitnejším športovcom, ktorí sú potrestaní práve tým, že ich krajina je v danom športe výnimočná a svetovú špičku reprezentujú jej športovci a to viac ako jeden, či dvaja. S myšlienkou dať šancu „každému" sa mnohým lepším táto šanca berie.
Som presvedčená o tom, že olympijské hry by nemali byť workshopom a nemali by byť základškolskou aktivitou, kde sa včelička dá do zošita každému. A tento systém nie je dobrý. Napriek tomu je základom v podstate na každom vrcholnom športovom podujatí.
