Nie som vrcholovým športovcom, ktorý pri svojej láske, športe, skoro zomrel, a po zotavení zase žil pre šport. Ale troška takým rozumiem. Nechcela by som patriť k podobným individualitám ako rakúsky zjazdár, ktorý prišiel počas zjazdu trate úrazom o nohu, a keď sa prebudil, chcel len vidieť medailu svojho rakúskeho kolegu, ktorá mu unikla... Keď stratil nohu... Ten je mnou nepochopený. Môj skončený športový príbeh nie je zaujímavý, lebo bol iba môj a nikoho iného, nezaujímal nikoho iného, nehrala som pre nikoho. Iba pre seba a pre radosť. A pre víťazstvo- Bezvýznamné, moje, proti kamarátom, spolužiakom, známym. Ani som nemusela mať nikoho vo svojom či v súperovom tíme, koho by som mala rada. Mala som tam šport.
Ležím už dva a pol týždňa po piatej operácii a nemôžem sa ešte minimálne týždeň a pol postaviť na nohu. Hoci mi už bolo povedané, že ak nechcem mať umelý kĺb, tak už nikdy nebudem nič hrať, ja stále chcem. A stále hlúpo dúfam, že sa výrok doktora zmení. Neviem si to predstaviť- nehrať- hoci viem, že si to budem musieť vedieť predstaviť. Ale, bohužiaľ, viac túžim zase hrať. Prečo napriek fyzickej a psychickej bolesti, jediné, pri čom sa rozplačem, je myšlienka, že už nemôžem športovať? Pretože mi hra priniesla oveľa viac smiechu, hrdosti, radosti, že niečo také ako šport, vôbec mám. A preto, lebo to, čo najviac bolí, je vedomosť, že ho už vlastne nemám.
