Celý týždeň sledujem diskusiu a zvažujem, či sa vôbec zapojiť do debaty, väčšina komentárov sa mi totiž ako odborníkovi číta dosť ťažko. Nakoniec som sa rozhodla napísať k tomu tento kratší článok.
Tomáš Vašuta sa v príspevku kriticky venuje „procesu výberu, ktorého cieľom je vytvoriť v hlavnom meste Slovenska centrum pre spoločenské a kultúrne akcie”. Proces vraj ide do finále.
Hovorím si, do finále??? Veď sa ešte ani nezačala diskusia! Nevravím o diskusii pod článkom. Myslím odbornú diskusiu. Od februára sa na to snažím upozorňovať vo svojich článkoch.
OK, ja viem, som len “malá ryba”, niekto z davu. Ale robím s medzinárodnými podujatiami skoro celý pracovný život. Moje nadšenie pre odvetvie je súčasťou mojej práce, ale aj moje hobby. Možno z týchto riadkov bude cítiť trochu frustrácie, ale vravím si, no a čo. Sme ľudia a máme občas aj takéto pocity.
Čo ma na tom celom teda tak veľmi udivuje?
Autor vo svojich článkoch píše aj o rôznych špekuláciách, no mňa zaráža iný fakt. Celý proces výberu lokality NKKC je akosi zvláštne „otočený“. Nemala by byť najprv vybraná najvhodnejšia lokalita a až potom dodávateľ? A čo takto verejná architektonická súťaž na Národné kultúrno-kongresové centrum?
Tento týždeň som bola poctená možnosťou diskutovať s jedným z popredných architektov Slovenska, pánom Ing. Arch. Martinom Kusým. Bavili sme sa o viacerých témach, snažím sa totiž urobiť si názor na veci, ktorým nerozumiem a to ideálne prostredníctvom tých najlepších v obore.
Nebudem predstierať, že ma nezaujala téma Istropolis a iniciatíva za jeho záchranu. Píše sa o tom pomerne veľa, nevedela som to však stále úplne objektívne vyhodnotiť. Na jednej strane architekti, historici, pamiatkari a iná odborná verejnosť, na druhej strane developerom prezentované fakty a súčasný schátraný objekt. Veľa argumentov pre aj proti.
Nakoniec ma však v rozhovore zaujalo niečo celkom iné. Pán architekt mi totiž rozprával, ako to bolo s výberom lokality na novú budovu Slovenského národného divadla za čias bývalého Československa.
V čom bol tento proces zaujímavý? Zhrniem to v pár bodoch:
lokáciu pre budovu SND vyberalo mesto Bratislava spomedzi cca 15!!! možných lokalít
výberu predchádzali roky odborných diskusií
finálny výber lokality urobil tím Útvaru hlavného architekta mesta Bratislava
v roku 1979 bola vyhlásená verejná architektonická súťaž, prihlásilo sa 56 projektov!!! z celého Československa
súčasťou architektonického návrhu malo byť aj riešenie priľahlej zóny okolo SND
SND sa stavalo na verejnom pozemku, ten aktuálne patrí Ministerstvu kultúry SR
architektonickú súťaž vyhlasovalo vtedajšie ministerstvo kultúry, resp. jeho Projektový ústav (také niečo už dnes nemáme, v tomto prípade bohužiaľ)
zadanie architektonickej súťaže malo niekoľko desiatok strán, v ktorom boli tak presné detaily, ako je počet jednotlivých sál a počet stoličiek v každej z nich či výmera vrátnikovej „kancelárie“. Bez srandy. Štát absolútne presne zadefinoval, čo potrebuje v divadle mať.
celé zadanie sa realizovalo v súčinnosti projektantov, architektov, predstaviteľov kultúrnej obce a zástupcov útvaru hlavného architekta mesta Bratislava.
Prečo o tom píšem? Pretože v porovnaní s predošlým príkladom, aj keď extrémnym, súčasný proces výberu lokality NKKC vyzerá tak, že štát ide vynaložiť 60M na NIEČO, o čom vlastne vôbec nevie načo mu to bude, ako by to malo vyzerať, kde to bude postavené a ako sa tam dá dostať.
V minulom článku som písala o tom, ktoré inštitúcie by mali byť súčinné pri tomto významnom projekte. Minimálne by to však malo zaujímať rezorty financií a dopravy. A malo by ich to zaujímať teraz, pretože ak ideme „do finále“ a občianske združenie zúži výber lokality na jeden projekt, ktorýkoľvek nakoniec vyberie, bude štát rozhodovať iba vo forme jednotky a nuly. To je síce v podstate jednoduché rozhodnutie. Avšak v kontexte tak komplexnej témy, akým je postavenie nového národného kultúrno-kongresového centra by sa ľahko mohlo stať, že rozhodovací proces štátu bude vyzerať takto:
Postavíme „nejaké“ kongresové centrum, alebo žiadne?
Slovensko a jeho hlavné mesto by malo mať „poriadne“ kongresové centrum. O tom, že si treba dať pozor na kompromisné riešenia a nestavať tzv. mačkopsy som už písala..
Kongres má totiž diametrálne odlišné požiadavky ako kultúra. Koncert v kongresovom centre sa dá spraviť bez problémov, no kongres v koncertnej sále až taký bezproblémový nie je.
