Pán Ruiz použil krásne vysvetlenie, ako to vlastne je s tými našimi príbehmi, takže vám ho po svojom prerozprávam.
Predstavte si, že vstúpite do kina, kde je nespočetné množstvo kinosál. Nad jednou z nich je napísané vaše meno, tak vojdete. V kinosále je jeden jediný divák. Podídete bližšie k nemu a sadnete si. Pozriete na plátno a zrazu zbadáte seba v rôznych životných situáciách, ktoré ste prežili. Ten divák ste vy a pozeráte na svoj život v hlavnej úlohe. Vidíte na plátne človeka, ktorého poznáte presne tak, ako sa v jednotlivých filmových situáciách javí. Ste to vy, taký, akého sa vidíte a poznáte, možno aký by ste chceli byť.
Po nejakom čase vyjdete z kinosály pozrieť sa, čo hrajú inde. Vojdete do ďalšej sály, kde rovnako sedí jeden divák. Podídete bližšie a zistíte, že je to vaša matka, ktorá pozerá na svoj život, v ktorom vy hráte vedľajšiu úlohu. Ste to vy na plátne, ale ste iný ako v predchádzajúcom filme. Pozeráte život svojej matky, ktorá vás vidí celkom inak ako vy samých seba. V jej hlave sa odohráva niečo celkom iné a síce ju poznáte celý život, neviete presne, čo všetko prežila a ani aké stopy to v nej zanechalo, pretože nie ste ona. Matka vás z rôznych dôvodov vidí ako neschopného a lenivého, ako niekoho na koho je síce veľmi hrdá, ale možno chcela aby ste boli dcéra, alebo aby ste sa narodili neskôr, alebo jednoducho je hrdá len preto, že ste jej syn.
Prejdete do ďalšej kinosály, kde sedí váš kamarát s ktorým sa poznáte od detstva. Opäť vystupujete ako vedľajšia úloha, tento krát celkom iný. V kamarátovom živote ste milý a veselý chlapík, s ktorým je vždy sranda, pretože ste ho brávali zo školy na blice, balili ste spolu v puberte dievčatá. Opäť to však nie ste vy, taký akého sa vidíte sám pred sebou.
Takto by sme mohli pokračovať do ďalšej a ďalšej kinosály všetkých ľudí, ktorých ste v živote stretli. Ani jeden z nich vás neuvidí takého aký naozaj ste, dokonca ani vy sám sa taký nevidíte. Jedni vás uvidia pekného a milého, ďalší, ktorí si prežili s vami náročnú a nemilú situáciu, ako arogantného a sebeckého, iní, ktorí vás poznajú celý život, ako dobrého, alebo naopak zlého, pretože vždy na vás budú pozerať v hraniciach a v uhle pohľadu svojho príbehu.
Nemusíte to chápať, ale vedzte, že je to preto, že aj vy ich tak vidíte. Váš sused je sukničkár, matka nemehlo, otec váš vzor a priateľ zodpovedný človek. Je to však skutočne tak? Je univerzálna pravda, že vaša matka je nemehlo, pretože vy ju tak vidíte? A je univerzálna pravda, že ste ctižiadostivý dobrák alebo naivný trubiroh, pretože sa tak vidíte vy? Pozrime sa na to ešte inak, ak všetci ľudia na svete povedia, že ste debil, bude to skutočne tak? Alebo si vy samy vytvoríte v hlave predstavu o vás, že ste debil, lebo to všetci povedali?
Každý sme iný, krásny a jedinečný, každý sme súčasť dokonalého celku a preto, že to nechápeme si nerozumieme, pretože každý jeden z nás sa usiluje napasovať svoj príbeh na všetkých, s ktorými sa stretne. Snaží sa ho vtesnať do svojich mantinelov vytvorených vedomosťami, kultúrou, náboženstvom a výchovou. Niekoho mantinely sú užšie, iného zase širšie, každý z nás ich však má.
Preto sa zamýšľam: je skutočne také dôležité, čo si myslia o nás iní a čo si o iných myslíme my? Vždy to bude len ich alebo náš príbeh, nie pravda, ani skutočnosť, dokonca to čo vidíme okolo seba nemusí byť ani naozajstná realita...
