Eva Chmelíková
Svet sa zbláznil, ako je to možné?
Jedným z najdôležitejších školských výletov, ktoré som zažila bol výlet do poľského Auschwitzu.
Žijem v Škótsku, už vyše desaťročie. Maľujem a tvorím a venujem sa psychoterapeutickému poradenstvu pre deti a dospelých, v ktorom okrem tradičných teórií často používam kreatívny prístup k terapii. Pred a počas štúdia ma život zavial medzi deti v škôlke, škole bežnej či špeciálnej, pracovala som aj s deťmi v autistickom spektre. Čím dlhšie a do väčšej hĺbky sa venujem terapii uvedomujem si, že osveta o duševnom zdraví má stále svoje rezervy a tak tu zdieľam malé úlomky, aby som prispela k búraniu stereotypov a predstáv o tomto odvetví a aby sa tak raz stalo prístupnejšie pre všetkých, ktorí by sa našli v situácii, že ho potrebujú. Všetko na tomto blogu povedané vychádza z osobných skúseností alebo pohľadov a nenahrádza odborný posudok lekára, terapeuta, psychiatra. Objavia sa tu občas aj príbehy z krajiny v ktorej žijem, či osobné názory na rôzne témy. Vyvíjam sa a snažím sa pochopiť tento svet cez každodenné stretnutia a skúsenosti. Ale v prvom rade sa snažím žiť a nechať žiť. Zoznam autorových rubrík: Škótsko, Príbehy z detského sveta, Na umeleckú nôtu, Súkromné, Nezaradené, O duševnom zdraví
Jedným z najdôležitejších školských výletov, ktoré som zažila bol výlet do poľského Auschwitzu.
Nehrajte Putinovu hru, bolo odkázané nášmu južnému susedovi spolu s našim premiérom.
Dejiny hoci nimi žijeme práve teraz sa píšu samé.
Grandióznosť Ruska sme všetci poznali, či už na vlastnej koži alebo cez generačne.
Na Ukrajine je vojna. Trvalo mi dva dni dokým som vedela zase opäť normálne fungovať.
?Nikto´ chápe, že každý človek je jedinečná individualita a to čomu podvedome verí len zrkadlí to ako sa správa. ´Všetci´ má naopak názor na to aký by mal Nikto byť a sám seba vidí ako neomylného.
Na obrazovke svietia farebné stĺpčeky a ja si postupne začínam uvedomovať vážnosť situácie. Niet čudo, že čierna farba patrí práve tej strane,
?Teraz budem ambasádor Slovenska, ´povedal môj francúzsky kamarát a pohrúžil sa do vysvetľovania, prečo je slovenská kultúra tak veľmi unikátna a dôležitá.
„Život je ako sínusoida,“ povedala pani učiteľka a nakreslila kriedou vlnitú čiaru na tabuľu, cez ktorú v strede prechádzala rovná priamka.
Sedela som v kaviarni na čaji, keď moje ucho zrazu zachytilo: „Ako môžeš mať radikálnu vládu, keď ľudia nie sú radikálni?“
Ja tomu nerozumiem. Chápem, že pán Fico si udal podmienky, prezident ich prijal a tak zotrval v predsedníctve strany, čo každý pochopil, už z jeho výrokov ako bude držať chrbát p. Pellegrinimu.
Vydala som sa celkom iným smerom, uvedomujúc si, že politika je od obyčajného človeka priveľmi vzdialená a ak chcem niečo zmeniť musím začať od seba.
Som veriaci človek, ktorý do kostola chodieval dlhé roky.
Vďaka knihe od dona Migueala Ruiza som pochopila, prečo sa mnohé veci dejú v našich životoch, prečo máme pocit odlúčenia, prečo strácame vlastnú tvár, aby sme sa zapáčili inými a nakoniec ani nevieme kto sme, keď sme sami sebou. Každý z nás žije svoj príbeh, svoj sen a všetci tí okolo, nás nebudú môcť nikdy pochopiť, tak ako ani my nepochopíme ich. Prečo? Pretože nie sme oni a ani nikdy nebudeme, tak ako ani človek, ktorý nás pozná celý život v dobrom aj zlom, nikdy nebude nami. Hoci som to niekde v kútiku tušila a aj vedela, nikdy mi nedoplo, akým oslobodzujúcim je toto poznanie, možno správne vysvetlenie v jeho knihe, možno len jednoducho uvedomenie.
Od kedy mi bolo priznané právo voliť, som veľkým zástancom tvrdenia, že každý by mal ísť voliť. Za právo voliť sme bojovali dlhé roky, neskôr za právo voliť koho si vyberieme. Dnes však stojím pred zásadnou otázkou - Koho a či vôbec budem voliť v najbližších voľbách?
Veľa sa popíše a veľa sa popísalo. Dnes, vlastne už včera, sa pre slovenský národ stala veľká tragédia. Sledovala som našu repre vo fun zónach celé majstrovstvá a pri slzách Pavla Demitra vyhŕkli aj tie moje. Je tomu niekoľko mesiacov, ale keď som tie zábery videla dnes v telke, ako keby tomu bolo včera. Je to veľká tragédia, nie tak pre mňa, hoci som hokejový fanúšik, ako pre ľudí, ktorých sa to bytostne dotýka a týmto im chcem vyjadriť úprimnú sústrasť, ako úplne cudzí človek, ktorý mal rád tohto hokejového hráča.
Neviem, či ste si zvykli písať s ľuďmi z celého sveta listy prostredníctvom takzvaných Friendship books, ale mne sa dnes po ôsmich rokoch vrátila takáto kniha priateľov, ktorú som si ešte na základnej škole vyrobila.
„Prečo by sme ich mali počúvať, veď oni sa ničomu nerozumejú,“ často počujeme z úst vnukov a vnučiek, keď padne reč na ich starých rodičov. Škoda, že si nevšímame fakt, že títo ľudia nás môžu mnohému naučiť. Možno nerozumejú počítačom a možno ani vysokej škole, ktorú študujeme, ale rozumejú životu, čo je koľko krát omnoho dôležitejšie. Tí moji určite.
O hokeji sa už čo to popísalo. Prvé ohlasy prebili všetko to pozitívne, pretože náš štadión sa zase predraží. Nedá mi však, naposledy, zhodnotiť finálový večer plný len toho pozitívneho, čo tieto MS priniesli. Chcela som aby boli majstrami radšej Fíni ako Švédi. Až počas finálového večera som pochopila, že by to bolo jedno, pretože tieto dve severské krajiny mi po týchto Majstrovstvách veľmi prirástli k srdcu.