Eva Chmelíková
Cítiť depresiu či úzkosť je ľudské.
Ako deti sme chodievali mávať vláčikom a ľuďom v nich, dnes sme svedkom ako sa vo vlakoch presúvajú tanky.
Žijem v Škótsku, už vyše desaťročie. Maľujem a tvorím a venujem sa psychoterapeutickému poradenstvu pre deti a dospelých, v ktorom okrem tradičných teórií často používam kreatívny prístup k terapii. Pred a počas štúdia ma život zavial medzi deti v škôlke, škole bežnej či špeciálnej, pracovala som aj s deťmi v autistickom spektre. Čím dlhšie a do väčšej hĺbky sa venujem terapii uvedomujem si, že osveta o duševnom zdraví má stále svoje rezervy a tak tu zdieľam malé úlomky, aby som prispela k búraniu stereotypov a predstáv o tomto odvetví a aby sa tak raz stalo prístupnejšie pre všetkých, ktorí by sa našli v situácii, že ho potrebujú. Všetko na tomto blogu povedané vychádza z osobných skúseností alebo pohľadov a nenahrádza odborný posudok lekára, terapeuta, psychiatra. Objavia sa tu občas aj príbehy z krajiny v ktorej žijem, či osobné názory na rôzne témy. Vyvíjam sa a snažím sa pochopiť tento svet cez každodenné stretnutia a skúsenosti. Ale v prvom rade sa snažím žiť a nechať žiť. Zoznam autorových rubrík: Škótsko, Príbehy z detského sveta, Na umeleckú nôtu, Súkromné, Nezaradené, O duševnom zdraví
Ako deti sme chodievali mávať vláčikom a ľuďom v nich, dnes sme svedkom ako sa vo vlakoch presúvajú tanky.
Mnohí sme vyrástli na rozprávkach postavených na protipólnych dualitách dobra a zla. Z psychologického hľadiska
Popravde ani neviem ako začať, či vôbec, čo sa snažím povedať uchopiť.
Byť sám sebou je náročná úloha v živote každého človeka.
Jedným z najdôležitejších školských výletov, ktoré som zažila bol výlet do poľského Auschwitzu.
Nehrajte Putinovu hru, bolo odkázané nášmu južnému susedovi spolu s našim premiérom.
Dejiny hoci nimi žijeme práve teraz sa píšu samé.
Grandióznosť Ruska sme všetci poznali, či už na vlastnej koži alebo cez generačne.
Pandémia a udalosti vo svete posledných rokov zrýchľujú konverzáciu o tejto téme. Čo to ale vlastne je?
Na Ukrajine je vojna. Trvalo mi dva dni dokým som vedela zase opäť normálne fungovať.
?Môžeme sa dnes pridať k Monike na jej aktivity? ´Potmehúdske úsmevy dvoch 7 ročných chalaniskov mi napovedali, že sa môže jednať o dáke šibalstvo.´
?Nikto´ chápe, že každý človek je jedinečná individualita a to čomu podvedome verí len zrkadlí to ako sa správa. ´Všetci´ má naopak názor na to aký by mal Nikto byť a sám seba vidí ako neomylného.
Na obrazovke svietia farebné stĺpčeky a ja si postupne začínam uvedomovať vážnosť situácie. Niet čudo, že čierna farba patrí práve tej strane,
?Teraz budem ambasádor Slovenska, ´povedal môj francúzsky kamarát a pohrúžil sa do vysvetľovania, prečo je slovenská kultúra tak veľmi unikátna a dôležitá.
Prečo po mne ale kričíš? Nedalo mi neotočiť sa za pokojným mužským hlasom v uličke obzerajúc si čo obsahuje produkt, ktorý možno presunie do nákupného košíka.
„Život je ako sínusoida,“ povedala pani učiteľka a nakreslila kriedou vlnitú čiaru na tabuľu, cez ktorú v strede prechádzala rovná priamka.
Keď som bola dieťa umenie ma nebavilo. Chodili sme na výstavy, maľovali sme s vodovými farbami, ktoré sa nikdy pekne nezmiešali a takmer odvšadiaľ som počula aké dôležité sú vedomosti, či kariéra.
Je to už niekoľko rokov čo svoju pozornosť smerujem inde než do politiky. Boli časy kedy ma zaujímala, myslela som si, že záleží koho si zvolíme, či koľko o nej vieme.