Eva Chmelíková
Cítiť depresiu či úzkosť je ľudské.
Ako deti sme chodievali mávať vláčikom a ľuďom v nich, dnes sme svedkom ako sa vo vlakoch presúvajú tanky.
Žijem v Škótsku, už vyše desaťročie. Maľujem a tvorím a venujem sa psychoterapeutickému poradenstvu pre deti a dospelých, v ktorom okrem tradičných teórií často používam kreatívny prístup k terapii. Pred a počas štúdia ma život zavial medzi deti v škôlke, škole bežnej či špeciálnej, pracovala som aj s deťmi v autistickom spektre. Čím dlhšie a do väčšej hĺbky sa venujem terapii uvedomujem si, že osveta o duševnom zdraví má stále svoje rezervy a tak tu zdieľam malé úlomky, aby som prispela k búraniu stereotypov a predstáv o tomto odvetví a aby sa tak raz stalo prístupnejšie pre všetkých, ktorí by sa našli v situácii, že ho potrebujú. Všetko na tomto blogu povedané vychádza z osobných skúseností alebo pohľadov a nenahrádza odborný posudok lekára, terapeuta, psychiatra. Objavia sa tu občas aj príbehy z krajiny v ktorej žijem, či osobné názory na rôzne témy. Vyvíjam sa a snažím sa pochopiť tento svet cez každodenné stretnutia a skúsenosti. Ale v prvom rade sa snažím žiť a nechať žiť. Zoznam autorových rubrík: Škótsko, Príbehy z detského sveta, Na umeleckú nôtu, Súkromné, Nezaradené, O duševnom zdraví
Ako deti sme chodievali mávať vláčikom a ľuďom v nich, dnes sme svedkom ako sa vo vlakoch presúvajú tanky.
Mnohí sme vyrástli na rozprávkach postavených na protipólnych dualitách dobra a zla. Z psychologického hľadiska
Popravde ani neviem ako začať, či vôbec, čo sa snažím povedať uchopiť.
Byť sám sebou je náročná úloha v živote každého človeka.
Pandémia a udalosti vo svete posledných rokov zrýchľujú konverzáciu o tejto téme. Čo to ale vlastne je?