Sú to dnes už roky čo len mlčky hladím ako sa svet uberá smerom ktorý navštívil nespočetne veľa krát. Sama som si prešla prvotnou úzkosťou, keď všetko do seba zapadne a pred očami sa zrazu objaví cyklickosť dejín. Všetko sa dokonale opakuje len s inými hercami na scéne, svetové udalosti, pandémie, vojny, moc získavajú tí ktorých by sme za iných okolností ani len nepočúvali, nakoľko agresívne a proti ľudskosti, či slobodám ich myšlienky sú.
Úzkosť ktorá poháňa potrebu meniť, zachraňovať, až nakoniec sa náboj vyčerpá a príde zmierenie sa so svetom, s tým, že v rukách nemáme nič, len náš vlastný život a možnosť prispôsobovať sa okolnostiam, ktoré sa okolo odohrávajú. Častokrát sa mlčky prizerať okolnostiam na ktoré človek nemá žiaden dosah. Jedna z najťažších pozícií ktorú si človek skôr či neskôr zažije je vzdanie sa kontroly, ilúzie, že môžeme niečo alebo niekoho meniť. Hoci sa iluzórny dosah stráca, otvárajú sa celkom iné dvere. Dvere do vnútra, uvedomenie, že jediný koho môžeme do istej mieri zmeniť sme my sami, že to nepôjde voľou, ale prepísaním nefunkčných programov, ktoré sme sa za život naučili.
Bolo mi osemnásť keď som prvý krát počula rozprávať Róberta Fica pred miestnymi dôchodcami. Málo som ešte vedela o svete, ešte menej o tom, že život nie je natoľko čierno biely ako som ho vtedy vnímala, no predsa mi už vtedy bola jedna vec jasná, že tento človek neveští nič dobré. Vedel rozprávať a manipulovať svojich poslucháčov a z nejakého mne vtedy neznámeho dôvodu mu celá miestnosť prikyvuje a súhlasí, bez prekuknutia tejto očividnej hry.
Takmer dvadsať rokov neskôr, niečo čo to mladé osemnásť ročné dievča tušilo sa opakovane stalo znova a znova realitou no asi až teraz táto realita začína predstavovať skutočne seriózne dôsledky. Po prvý krát nie len na slovenskej ale hlavne na svetovej scéne, pretože tá v konečnom dôsledku rozhodne možno zase raz o nás bez nás.
Možno sa pýtate prečo miešam politiku s psychológiou. Až dnes po odkráčaní si určitých životných skúseností rozumiem tomu, čo som vtedy len tušila. Dnešní svetoví lídri Donald Tramp, Vladimír Putin a mnohí iní majú niečo veľmi spoločné. Ich motivujúcim faktorom je narcistické presvedčenie o vlastnej grandióznosti, sami seba vidia ako vykupiteľov svojho národa, iných národov, až ultimátne sveta.
Odpojením od vlastných emócií z dôvodov ktoré teraz nebudem rozoberať vytvorili pre seba realitu, v ktorej vystupujú ako mierotvorcovia, ich rozhodnutia majú pre nich logické a jasné kroky k ultimátnemu cieľu, bez ohľadu na to aký dopad tieto rozhodnutia majú na iných ľudí. Ich realita je tou jedinou správnou a možnou a ničomu inému nie sú prístupní. Tu cítim je potrebné povedať, že narcistické sklony máme všetci a ak so mnou nesúhlasíte, tak si ich len nie ste vedomí, no spektrum v ktorom sa pohybujeme je pre každého iné.
Sú to osobnosti, ktoré jednoducho oslepia davy ako vidíme teraz, ako to naši predkovia videli v 1945tom a ako to vidíme aj na slovenskej scéne. Dnes sa vyjasňuje kam sa tieto udalosti, s týmito hercami na scéne uberajú. Náš pán premiér navštívil osobne Putina bez toho aby sa podelil o tejto návšteve s verejnosťou. Donald Trump si vymenil 90 minútový rozhovor s ruským prezidentom, kde podľa jeho slov mali príjemný rozhovor. Môžeme sa len domnievať, čo to v skutočnosti znamená. Na margo tohto rozhovoru prezident verejne prizval Ukrajinského prezidenta nie na rokovanie za zatvorenými dverami ale na verejnú reality show, aby celý svet a hlavne ruský prezident videl, na ktorej strane v skutočnosti Amerika, alebo aspoň jej prezident a viceprezident stoja.
Prešľapy ukrajinského prezidenta na domácej scéne dajme teraz bokom, podobne ako to robí v tomto zmysle jednotná Ukrajina, pretože našťastie americký prezident, človek s narcistickými a sociopatickými sklonmi stretol proti sebe človeka, ktorý stojí za svojou krajinou na medzinárodnej scéne. Je rázny a priamy, nepoklonkuje sa ilúzii moci a sily, ktorou sa ho americký prezident snaží zastrašiť. Vďaka tomuto postoju vystúpil z rozhovoru americký prezident slabí a svet prekukol ilúziu, ktorú sa snažil pretvoriť na realitu šikanou.
Táto ilúzia moci je veľmi dôležitá, pretože ju rovnako vidíme na ruskej strane a vidíme ju v koaličných radoch terajšej moci na Slovensku. Zastrašovanie, neotvorenosť diskusii s tými ktorí nám nevyhovujú, pomalé zabíjanie demokracie, kde nie je dovolený proti názor a príjemné rozhovory s autokratickými lídrami. Čo z tejto situácie vyťaží Rusko sa zdá byť jasné. Vo svete sa otvorene hovorí o prinavrátení Ruskej sovietskej mocnosti. Čo z tejto situácie vyťaží Amerika nie je zatiaľ úplne jasné.
Jednou z teórií zostáva, že otvorená svetová vojna dnes nie je už možná, nakoľko si všetci uvedomujú, že z nej nie je návratu, no rozdelenie sveta v ktorom príde k partnerstvu a obliehaniu krajín, ktoré jednoducho nie sú vojensky silné môže byť pre týchto lídrov mocenské naplnenie túžob, ktoré driemu v ich zlomených mysliach.
Inou viac osobnou a pre Slovensko rovnako podstatnou teóriou je členstvo v klube autokratov, lídrov s neobmedzenou mocou nad svojimi subjektmi, občanmi štátu, ilúzia moci, velebenia ich osoby, potlesk kdekoľvek sa objavia, pretože hej sú to predsa naši spasitelia, zachránili nás pred svetovou vojnou, čo po tom, že ľudské práva boli pošliapané. Niečo predsa musíme obetovať, aby sme iné získali.
Oslepujúca pomerne logická reč nakloní masy na ich stranu, aby sa za zatvorenými dverami medzi sebou dohodli ako si svet rozdelia. Kam presne bude presmerované Slovensko dnes nikto s určitosťou nevie, no spôsob akým sa chová náš premiér, kedy chodí na tajné ruské návštevy, odmieta sa postaviť k ostatnej Európe v otázke podpory Ukrajiny sú silnými indikátormi, že slovenský osud bol už pravdepodobne rozhodnutý.
Pamätajme si motívy svetových lídrov, pretože byť členom klubu vyvolených je veľmi veľkým lákadlom pre človeka, ktorý nespočetne veľa krát naklonil slovenské masy na svoju stranu, kam ďalej by ho mohla ambicióznosť a ilúzia mierotvorcu a záchrancu národa ešte dostať? A kam táto jeho ambícia povedie nás?
