Nemusí sa unúvať prísť ani na ďalšiu akciu organizovanú štátom.
Ak toto nie sú praktiky z minulosti, praktiky, ktoré vyhnali mnohých preč zo štátu, praktiky ak ty mne takto, tak ja tebe takto alebo oko za oko zub za zub spred tisíc rokov, tak neviem čo je.
Je veľmi smutné desaťročie neskôr vidieť, ako sa vraciame naspäť.
Nie len do čias ako republika vyzerala, keď som odchádzala, ale do čias pred mojím narodením, keď sa ľudia báli vyjadriť svoj postoj. Do čias keď nepohodlnosť a iný názor sa trestali. Do čias keď sa ľudia báli byť samy sebou.
Kúsok toho sveta si pamätám aj ja, keďže až z diaľky a s odstupom dokážem vidieť, čo vtedy ešte nefungovalo. Príbehy ľudí vyštvaných z pozícií pre nepohodlnosť, rodinkárstvo a pozície brané a posúvané ďalej, nie vďaka schopnostiam a kompetencii, ale z kamarátstva.
Celospoločenská úzkosť a strach.
Chcela by som veriť, že toto sa už naďalej nedeje, že ďalšie generácie nemusia čeliť nespravodlivosti a nezostávajú sami v hneve a bolesti. A tak píšem.
Pretože to nie je ľudské, pretože naši rodičia vyšli do ulíc, v deväťdesiatych rokoch prijímali rozhodnutia, aby sme my a tí po nás nemuseli zažiť režim v ktorom sa človek bojí vyjadriť svoj názor a presvedčenie, v ktorom musí mlčať, aby ochránil seba a svojich blízkych. V ktorom sa zabil akýkoľvek pokrok, či unikátnosť.
Ak chceme zatvárať oči môžeme takéto náznaky kam sa uberáme prehliadať, môžeme si povedať, že to tak proste je a nám nič iné nezostáva len sa prispôsobiť.
Znie vám to familiárne?
Takto sa naučili ľudia prežiť režim socialistický, pretože im nič iné nezostávalo.
Lenže my v takom režime ešte stále zatiaľ nie sme.
Je slobodným rozhodnutím bežného človeka, tak ako aj organizácie, či súboru rozhodnúť sa podporovať a naopak nepodporiť s čím nesúhlasí. Vidieť ľudí predávajúcich Tesly, hanbiacich sa za to že ich vôbec vlastnia pretože ich výrobca sa vo verejnom svetle prezentuje a vyjadruje v rozpore s ich vlastným presvedčením v jednom štáte a následne vidieť kultúrny súbor nepriamo trestaný za vyjadrenie postoja k spoločenskému dianiu v štáte v ktorom som sa narodila je v skutku náročné prepojiť. V jednom bežní ľudia z presvedčenia opúšťajú to čo je neľudské, hoci aj nepriamo, v druhom sú ešte stále ‘trestaní‘ štátom ak nenasledujú jeho konsenzus a smerovanie.
A najhrozivejšie na tom je, že pomerne veľká časť obyvateľstva nedokáže prekuknúť a následne odmietnuť praktiky vlastné ľuďom a režimom ktorým nejde o nič iné než o moc a kontrolu nad ostatnými. Zobrať človeku, či organizácii to čo ich živí, vyslať signál, nepriamo, manipulatívne, že sa im nepáči ako sa správajú a ukázať že moc je v ich rukách je taktika, ktorou operujú ľudia častokrát nezrelí a nevedomí.
Naozaj chce Slovensko raziť takúto cestu?
Spochybňovať všetko a každého na základe dezinformácií, manipulovať a pozmeňovať realitu, priklášovať a normalizovať, čo by hoci len z pohľadu ľudskosti a slobody malo byť odmietnuté?
