Prečo sa necháme ťahať do zabudnutia Európy?
Ostatné krajiny riešia Maďarský nesúhlas a možno čoskoro aj ten slovenský, ručne stručne poznámkou pod čiarou. Jednotný konsenzus nehľadajú, na pláne pomoci Ukrajine sa nič nemení. Aj bez nás by sa naďalej pomáhalo, no čo si ostatné európske krajiny všímajú je postoj ktorý zaujímame.
Chceme ekonomicky podporovať krajinu, ktorá je agresívna voči inému národu?
Zdá sa hodnoty Európy sú pomerne jasné a jednotné. Aké sú tie naše?
Je náročné fungovať vo vzťahoch kde sa hodnoty diametrálne líšia. Lídri európskych krajín nazývajú Maďarsko trójskym koňom a začínajú sa vyhýbať zdieľaniu informácií.
Čaká nás podobný osud?
Kde sa podela slovanská jednota? Jednota vychádzajúca zo skúsenosti s okupáciou. Veď sme krajina, ktorá si ju zažila z prvej ruky hneď niekoľkokrát.
Ilúzia bezpečnosti, po ktorej bažíme, je v skutočnosti len snaha vyhnúť sa realite. Nechceme vidieť, že sa prinavracia starí známi (ne)priateľ a klope na naše dvierka. Že sa vtiera do našich myslí a manipuluje nás, aby sme mu uverili. Chceme aby už bolo po vojne, aby sme nemuseli čeliť bolestnej realite, čo to pre nás znamená. Vyhýbať sa bolesti a emóciám je niečo veľmi ľudské a všetci to robíme, no takáto stratégia funguje len krátkodobo. Emócie v skutočnosti sú len potlačené a naďalej určujú naše správanie, nevedome.
Chceme aby to niekto vybavil za nás, aby sme sa striasli zodpovednosti postaviť sa za to v čo v otázke vojny v Európe veríme. A mnohí zrejme skutočne veria, že mier znamená zložiť zbrane, podriadiť sa agresorovi a plne sa mu vzdať.
Je to jedna z verzií mieru, ktorá sa volá zlý mier a v časoch kedy sme sa my raz podriadili to bolo to najlepšie, čo sme mohli urobiť, pretože sa nám všetci spojenci otočili chrbtom. Zostali sme sami a nemali sme žiadne prostriedky k tomu, aby sme okupáciu zvrátili.
A ako to dopadlo?
Z ruského vplyvu sme sa do dnešného dňa stále nedostali. Akosi pretrvalo klamanie, zavádzanie, populizmus, propaganda, nerešpekt.
Dnes sa otáčame chrbtom my ak nám nie je jasné kto napadol koho, hoci celá Európa stojí na strane slobody sebaurčenia, niečo za čo náš malý slovenský národ bojoval po stáročia.
Skutočne sme natoľko zatrpknutí, že túto podporu dnes nechceme dopriať inému národu?
Možno je na čase pozrieť sa dovnútra, kde sa táto zatrpknutosť berie a či je skutočne smerovaná správnym smerom.
