Správy som nepozerala, politikou som sa nezaoberala, vedome som sa chránila od hier a negatívneho vplyvu médií, ktoré ohromne vplývajú na psychiku človeka. Pretože dávať nejde z prázdneho pohára. Kde tu sa ku mne všetko podstatné dostalo a obraz o svete sa mi skôr vyjasnil než by som cítila nedostatok povedomia čo sa v ňom deje. No po rokoch sa k dianiu sveta opäť mám potrebu vyjadriť hneď niekoľkokrát.
Čakám, čo sa udeje vo štvrtok. Skutočne nás Róbert Fico potiahne k tyranom na východe, potopí vlastnú krajinu pre svoj hlad po moci a sláve? Zapredá vlastný štát a na podložke ho odnesie bábkarovi odtrhnutého od reality sveta, ktorý stále do dnešného dňa žije v sovietskom sne?
Premiérovi by mal niekto pripomenúť komu slúži. Nie on je mocný, on je služobník ľudí a tých má počúvať. A ku mne sa iné ako informácie toho, že ľudia žiadajú aby sa postavil k Európe nedostávajú.
Po dlhých rokoch v krajine, kde je nemožné si dovoliť zlomok toho, čo si dovolia politici na Slovensku, je priam nepredstaviteľné, že budúca realita Slovenska, modernej, bezpečnej krajiny visí na proti svojim vlastným ľuďom vedených rozhodnutiach premiéra. Človek sa neubráni myšlienkam, či má začať plánovať ako dostať rodinu z krajiny, či si má vybavovať iný pas a či sa skôr alebo neskôr zopakuje o nás bez nás.
Ukrajina bojuje aj za slovenské slobody a ja jednoducho nedokážem pochopiť ako je tento fakt nezrozumiteľný. Rusko napadlo Ukrajinu, suverénny štát a ja nechápem ako môže niekto tvrdiť, že je v rukách Ukrajiny vojnu skončiť.
Kde sa podel zdravý rozum?
Slabý hlások ma utešuje, že ak príde k najhoršiemu, tak zrejme nepôjde o železnú oponu ako tomu raz bývalo, veci sa len skomplikujú. Veď predsa idú ruka v ruke s bývalým nepriateľom, tak zrejme kujú nejaký spoločný plán.
Časy slobody sa chýlia ku koncu ak sa už nadobro neskončili.
Vchádzame do nového veku, dúfajme bez potreby prežiť si tyraniu moci, tú takú dnes už v Európe historickú, kedy sa bojíme vyjadriť iný názor, pretože zaň budeme kruto potrestaní, kedy sa dennodenne zobúdzame a večer zaspávame v strachu či to nie je pre nás deň posledný, či dokonca s možnosťou, že budeme niekam vyvezení a vyhostení pre nepohodlnosť štátu. Hoci nejeden Slovák si takúto realitu v poslednom desaťročí prežil. Je až neuveriteľná slepota ktorá napriek tomu v krajine vládne.
Pri návštevách Slovenska som nič iné len zhrozená z toho čo počujem, ako sa obmedzujú slobody slova, zhromažďovania, ako sú novinári obmedzovaní, ako pomaly sa moc koncentruje okolo jedného človek, ktorý počúva len sám seba.
Európa si kruto prešla takýmto osudom počas dlhých storočí, už raz by proste mohla povedať a dosť. Rusko nech sa rozhodne či je alebo nie je v Európe, hoci na to je už asi neskoro.
A Slovensko?
Zobuď sa!
