Budem zovšeobecňovať, samozrejme nie každý sa nájde v týchto slovách, pretože všetci máme svoje individuálne skúsenosti.
Vyrástla som na dedine, na Slovensku. Moja generácia mala šťastie v tom, že sme si na krátku chvíľu zažili skutočnú slobodu, keď sme dospievali. Otvorili sa hranice, všetko sa zdalo byť nadosah. Prežili sme semestre v zahraničí, dovolenky po Európe, či po svete. Mohli sme skúmať neuveriteľné množstvo možností, ktoré svet ponúkal. Začínala nová technologická éra a my sme boli svedkom jej vzniku a vývoja.
Sme však aj generácia, ktorá si prežila úzkosť svojich najbližších v detských rokoch, kedy eufóriu zo slobody vystriedala obava, či sa nevrátime pod ruskú nadvládu, pretože deväťdesiate roky boli stále pomerne divoké. Mnohí si tohto stresu a úzkosti neboli vedomí a mnohí si jej nie sú vedomí dodnes. Je v poriadku ich cítiť, je však možno rovnako potrebné si uvedomiť že nás táto spoločenská úzkosť ovplyvnila, keďže sme boli len deťmi.
A tak sa pasujeme so životnými problémami, nakoľko veľký technologický skok znamená skúsenosti, ktoré ľudstvo ako také zažíva po prvý krát. Sme generácia, ktorá ide z jedného veľkého míľnika do ďalšieho veľmi rýchlo a musíme sa rýchlo prispôsobovať, ekonomická kríza nám šliape na päty a mnohí nemajú to, čo generácie pred nimi v rovnakom veku rovnakým úsilím. Rýchlosť zmeny znamená tlak a nápor na psychiku. Búrame generačné programy, ktoré v dnešnom svete už nefungujú a zrazu sa nie je o koho oprieť.
Zaužívané štruktúry nedokážu ustáť nápor doby.
Za nami nastupuje generácia, ktorá má pred očami zánik sveta. Ako sme ho poznali my, oni už nepoznali. Nastupuje úzkosť, depresia z toho kam smerujú a či existujú vôbec svetlé zajtrajšky, nakoľko teraz vyzerá všetko veľmi tmavo. Po prvý krát čelíme možnému zániku ľudstva ak by prišlo k nukleárnej vojne. Svetové vojny si vyžiadali mnoho životov, no svet sa akosi zmenšil a miest, ktoré by takáto vojna neovplyvnila je veľmi málo.
Než sa do mňa pustia starší, týmto tvrdením nepopieram vašu skúsenosť, prežili ste si náročné chvíle a stále prežívate, no dnes sa chcem venovať nám.
Aby som použila analógiu zo začiatku.
Ak by mi niekto pred dvadsiatimi, pätnástimi rokmi povedal, že budem svedkom ako sa cez krajinu vezú tanky, tak sa mu zrejme vysmejem. Myslela by som si, že to je hudba minulosti, vojna sa Európy už nikdy, alebo aspoň veľmi dlho týkať nebude. Rovnakých pätnásť rokov sledujem, ako jedna udalosť za druhou smeruje k dnešku. A nie nešlo jej predísť. Dejiny sú cyklické, nie je treba si búchať hlavu o stenu. Zrejme je čas sa zas a znova prispôsobiť okolnostiam.
Stres, úzkosť, či depresiu, ktorú mnohí pociťujú je možno treba vytiahnuť na svetlo sveta a vypočuť, pretože nežijeme v jednoduchých časoch.
Pravdu povediac je ľudské a absolútne normálne ich cítiť nehladiac na generáciu, z ktorej pochádzame. Čím viac sa ich snažíme potláčať, tým viac kričia a snažia sa o našu pozornosť.
