Občas zabúdam, že krajina ktorá ma vyslala do života a ktorú si preto vždy ponesiem v srdci, je stále miestom, kde veci pre mňa celkom bežné sú v nej nepredstaviteľné.
LGBTIQ ľudia sa pasujú s prijatím a problémami aj tu, ale v diametrálne odlišnej miere, než čo sa deje na Slovensku. Keď sa dostali prvé správy z koncentrákov do ostatnej Európy trvalo ďalších niekoľko rokov, kým svet uveril hrôzam, ktoré sa v Nemockom ovládanom svete diali. Bolo ťažké uveriť zverstvám, ktoré boli v listoch a správach opisované.
Nikdy som skutočne nechápala prečo svet nepočul a nevidel.
Dnes mi to je jasnejšie.
Viete, je veľmi ťažké občas vidieť mieru v ktorej sa dve podobné krajiny môžu rozchádzať. Zrejme aj preto, že žijem kde žijem, je pre mňa samozrejmosťou svet, v ktorom síce existuje rasizmus aj xenofóbia a aj do istej miery homofóbia, ľudia sa vzájomne rešpektujú. Z takejto samozrejmosti vstupujem do interakcie so svetom aj s mojou rodnou krajinou, nakoľko som bola vychovaná k ľudskosti. No okrem toho môj svet takéto problémy vôbec nerieši a tým pádom je ťažké si predstaviť, že ten slovenský áno.
Keď som pracovala v škole, počas štúdia psychoterapeutického poradenstva, mali sme v kolektíve dieťa podobného veku, ako chlapec, ktorý sa rozhodol v zúfalstve skočiť pod vlak. Dieťa si nebolo isté tým, či sa dokáže stotožniť s pohlavím do ktorého sa narodilo. Škola prijala rozhodnutia v ktorých sa dieťaťu umožnilo navštevovať zamestnanecké toalety a proste sa k nemu správalo bežným spôsobom. Bežný spôsob znamenal, ako tu radi hovoria „keep an eye“, keďže deti si zmenu začali všímať tiež, v oblečení, postupne v zmene mena.
Dospeláci sa jednoducho mali správať ako dospeláci.
Zbytočne sa nevysvetľovalo a nerozoberalo. Dospeláci sa zmenou nezaoberali viac ako na zamestnaneckom meetingu ohľadne toho ako sa situácia bude riešiť. Riešenie spočívalo v čo najmenšom rušení detskej rutiny v škole, keďže prechádzať si zmenou samotnou je dostatočne veľký stres sám o sebe, aj keby sa nakoniec toto obdobie stalo len obdobím.
Rodič v podstate viedol v spolupráci so školou. Nevedelo sa či je to prechodnou záležitosťou, či trvalá a budúca transformácia, no toto nebolo vôbec podstatné.
Nikto neskúmal závažnosť takejto zmeny.
Ak dieťa chcelo o tom rozprávať tak bolo vypočuté, no nič sa do detailov nerozoberalo, postupne sme ho začali volať vybraným menom na pokyn rodiča. Deti reagovali na impulz dospelákov keďže videli prijatie, začali sami volať do nového kolektívu medzi chlapcov, hoci dieťa sa narodilo do dievčenského tela.
Ak si neviem predstaviť čím si takéto dieťa prechádza, pretože som podobnú zmenu nikdy v sebe necítila, viem sa vcítiť do stresu, ktorý ju musí sprevádzať, hoci moja zmena, ktorou som si niekedy v živote musela prejsť nemala s pohlavím nič spoločné. Každý z nás si niekedy prešiel menšou alebo veľkou zmenou a mal by byť tým pádom schopný vcítiť sa do prežívania zmeny inej ľudskej bytosti a mať s ňou súcit.
Ako je možné, že ho nemáte s dieťaťom? Tu sa opäť vraciam k potrebe poznania seba samého.
V momentoch ako tento sa stretávam s krutou a pre mňa nepredstaviteľnou realitou, že škola, kolektív dospelých ľudí nie je schopný takémuto dieťaťu pomôcť a necháva ho samé. Samovraždy na školách sa dejú aj tu, šikana existuje aj tu a je stonásobne väčšia než v mojich školských časoch vďaka internetu. Školy to nezvládajú ani tu a kolektív dospelákov nevie vždy spolu efektívne spolupracovať, napríklad s externými terapeutmi ako ja ani tu. Deti pochádzajú z rôznych zázemí, riešia rôzne problémy, no všetci na škole sú si vedomí „duty of care“ a vo svojich možnostiach robia všetko preto, aby poskytli dieťaťu oporu, ktorú potrebuje. Nedokážu ho vždy zachrániť, no čo je v ich možnostiach profesných a ľudských mu poskytnú všetko, čo môžu.
Neviem aké sú tieto profesné možnosti na Slovensku a aké tie ľudské.
No v prvom rade táto opora vychádza od ľudí samotných.
Spoločnosť, ktorá má potrebu ústavne zakotviť pohlavie ženské a mužské, ktorá si neuvedomuje dôležitosť mentálneho zdravia ako bežnej reality ako zdravie fyzické nemôže vytvoriť oporu pre deti, ktoré čelia výzvam dospievania, technologickej doby, či výzvam prostredia z ktorého vychádzajú.
