Sme ovplyvnení množstvom externých vplyvov od dospelákov v detstve, cez kultúru, náboženstvo, vzdelávací systém a ostatný svet okolo. Nájsť svoj vlastný hlas a autentickosť je náročné. O to viac ak je týchto vplyvov veľa, či sa ocitneme v náročných vzťahoch, ktoré našu vlastnú seba hodnotu pošliapu tým ako sa k nám správajú.
Veríme v mnohé konštrukty, na základe ktorých si formujeme predstavu o svete a o sebe samom. Tento veľmi osobný prístup voči individualite človeka sa dá ľahko rozpoznať v oveľa širšom kontexte, ak sa pozrieme na spoločnosť, národ, či štát.
Ak som voči sebe samej úprimná, tak vlastnú autentickosť som nenašla skôr ako po tridsiatke a nemyslím si že som na konci cesty. Trvalo mi pätnásť rokov kým som prišla do poznania toho kto som, pretože vplyvov bolo veľmi veľa a človek ich odkrajuje postupne ako keď šúpe cibuľu, kým sa nedostane k svojej vlastnej podstate.
Niečo podobné sa deje na štátnej, či národnej úrovni.
Slovensko je mladá krajina a stále sa ešte hľadá.
Iní si prešli historickými skúsenosťami ako viesť krajiny, iných ľudí, spoločnosť, seba samých po stáročia. Slovensko nie je v tomto smere ešte ani v puberte, hoci sme národ starý.
Priveľmi dlho sme fungovali v iných štruktúrach a tak zdravé sebavedomie viesť seba samých sme si ešte stále nevybudovali. Pretože sme sa nevyliečili z rán, ktoré nám nadelila vždy prítomná okupácia minulosti.
Podobne ako po vzťahu, kde prišlo k zneužitiu moci, kontrole fyzickej, finančnej, či emočnej a zneužívaniu na jednej alebo všetkých úrovniach, sa človek lieči častokrát veľa rokov. Bez pomoci aj celý život. V takýchto vzťahoch až na výnimky súčasnej histórie bolo Slovensko priveľmi dlho. Tieto rany je otázne, či sa vyliečia, pretože tých ktorí mu rany spôsobili si stále drží blízko. Slovensko sa v tomto smere stále hľadá a funguje v štádiu, ktoré je po náročných vzťahoch úplne bežné, kedy si nie je úplne isté kým vlastne je.
Je zmietané dvomi absolútne opozičnými smermi, medzi hodnotami východného sveta a toho západného. Pamätám si ako počas študentských čias v tom čase ešte na Slovensku hovorili o výhovorkách na komunizmus.
Odvtedy uplynulo ďalšie desaťročie a staré vplyvy z týchto čias sú v našom štáte stále očividné. Až dnes chápem, že rozprávanie o nich, ich adresovanie nie sú výhovorky, skôr naopak. Možno ak by sme ich adresovali vtedy, tak by sme sa stále nemotali v bludnom kruhu západného a východného vplyvu.
Možno keby sme vyniesli na svetlo sveta bolesti ktoré sme si prežili ako ľudia, ale aj ako národ, tak by sme možno nadobudli jasnosť v tom akým smerom sa chceme vydať a nečakali by sme na spásu v našich častokrát skorumpovaných a nejasných politikoch. Zbavili by sme sa nerealistických očakávaní od seba a iných, prestali by sme žiť v minulosti, pretože by sme sa s ňou konečne vysporiadali. Ak by sme si vyjasnili samy v sebe kto sme a aké sú naše skutočné hodnoty, nie formované len tradíciou, ale našou individuálnou unikátnosťou, ak by sme sa naučili nastaviť zdravé hranice tým, ktorí ich nerešpektujú, tak by sme dokázali nasmerovať krajinu smerom, ktorý si zaslúži.
Zatiaľ mafiánsky zabíjame tých, ktorí si dovolia poukázať na nekalé praktiky vo vysokých stoličkách, vyháňame z verejných miest, či po nich dokonca strieľame, tých, ktorí by len radi žili svoj život, odvraciame sa zo strachu od tých ktorí sú iní, mlčíme v situáciách v ktorých by sme možno mali prehovoriť a naopak kričíme vtedy, kedy by sme možno mali mlčať.
Hovorí sa cesta je cieľ a neexistuje nič iné než teraz. Možno stačí len začať, od seba samého.
