´No môžete, ale potrebujem od vás, aby ste počúvali, pretože inak to pre Moniku bude náročné.´ Chalani s radosťou v očiach prikývli a začali si niečo oduševnene šuškať.
Hlavou mi prebehlo, či bol toto dobrý nápad a nezavarila som si na plné ruky práce všetkých ich skorigovať.
Monika je dievčatko s Dawnovým syndrómom, ktoré chodí do bežnej školy. Cez deň s ňou v škole pracuje asistentka, v poškolskom klube s ňou pracujem ja. Monikina pozornosť má rozsah tak 10-15 minút, takže aktivity sa musia vo veľkom rozsahu striedať, aby sa nezačala nudiť a vymýšľať kde koho pošticovať, či akú vylomeniu vymyslieť. Je to zlaté dieťa so silnými emóciami, ktoré nie vždy rozumie odkiaľ vychádzajú a tak ju stojí desať krát viac úsilia ich korigovať než iné deti. Má však v škole veľa kamarátov, ktorí jej s touto náročnou úlohou pomáhajú ako aj dospelých, v ktorých prítomnosti sa cíti bezpečne.
Monika prejde prstom a spokojným pohľadom po menovke stojacej na stole, na ktorej stojí ´Monikine aktivity´. Prechádza pohľadom po vodových farbách, plastelíne až sa zastaví na farebných ovsených vločkách. Pokynom chalanom ukáže, že teraz sa budeme hrať s vločkami. Tí sa poslušne posadia oproti nej a začnú vločky prehŕňať prstami, naberať lyžicou do rolky z toaletného papiera, či naberať do nádobiek.
´Monika aha pozri, aj toto môžeš robiť s vločkami,´ Alex oduševnene naberá vločky do rolky, ktorá stojí v umelohmotnej nádobke.
Monika sa na chvíľu zamyslí, či je práve toto dobrý nápad a už sa naťahuje pre toaletnú rolku. Prehŕňam medzi prstami ovsené vločky a rozmýšľam, aký malý kredit som týmto dvom za normálnych okolností celkom vystrájajúcim chalanom dala.
Vnútorný dialóg plný obáv, či chalani budú dobrý vplyv na dievčatko som však našťastie stopla hneď v začiatkoch a nechala sa prekvapiť. Možno by to bola katastrofa, no ukázalo sa, že Monika nikdy tak usadená pri nikom inom nebola.
´Monika v škole väčšinou vystrája,´ poznamenal Peter. ´No tu nie.´
Na chvíľu sa zamyslím, prečo je tomu tak. V škole Monika trávi dlhé hodiny zaoberajúc sa predmetmi, ktoré bez ´prispôsobenia´ jej vnímaniu sveta sa míňajú účinku a Monika sa zrejme nudí. Nie je koho však viniť z tejto skutočnosti, pretože stále fungujeme v systéme, kde nie je čas ani priestor pripraviť nespočetné množstvo aktivít na každý deň pre deti ako Monika, ktoré udržia pozornosť necelých 15 minút. Aktivity z ktorých sa učí ale sú aj zábavou a dovolia jej byť v prítomnosti iných detí.
Učia sa od seba totiž navzájom, tolerancii, rozširovaniu obzorov.
Monika má rada všetko z čoho je najväčší neporiadok – maľovanie, pena po holení, lepkavá plastelína, sliz. Senzorické aktivity na ktoré väčšinou nie je priestor, peniaze a dostatok času pre tých, ktorí s ňou pracujú, aby Monikiným potrebám vyhoveli.
Po asi hodine kreatívnej hry plnej pozornosti od všetkých troch zúčastnených detí sa opäť rozbehol môj vnútorný dialóg.
´Posledná prichystaná aktivita sú bábiky. Chalani sa nebudú chcieť hrať s barbínami potom ani Monika sa nebude chcieť hrať a ja nemám nič iné prichystané.´ No ale nechala som vývoj svojmu priebehu, ono to už nejako dopadne.
´Chalani na programe sú už len bábiky, chcete sa k Monike pridať?´
Očká sa im rozžiarili a s nadšeným ´yeaaah´ sme vysypali bábiky na stôl. Začala sa oduševnená konverzácia o tom komu aký štýl oblečenia sadne, aké tričko táto barbína bude mať a aké topánky jej priateľ. Prezrela som si, že stereotypy sú stále živé aj u mňa, hoci som sa už mnohých vzdala.
Decká sú v tomto smere asi najlepšími učiteľmi, nútia nás zamyslieť sa, či to čomu veríme je skutočne také dôležité ako si myslíme. Po Monikinom odchode sa na mňa chalani prosebne otočili, či sa môžu ďalej hrať s bábikami. No povedzte im ´Nie´ :)
